O NATO, o tom, prečo každý člen doň vstúpil a prečo sa ostatní nepridali

Severoatlantická organizácia (North Atlantic Treaty Organization) je najmocnejšou vojenskou alianciou na svete. Od jej založenia v roku 1949 sa k dvanástim zakladajúcim štátom pridalo ďalších osemnásť a dnes alianciu tvorí presne tridsať štátov. Tak, ako je mnoho dôvodov, prečo sa štáty k organizácií pridali, či vstúpili až oneskorene, omnoho viac je takých, prečo sa ostatné štáty k aliancií nepridali alebo vôbec pridať nemôžu.

„Cieľom je držať Rusov čo najďalej, Američanov na blízku a Nemcov dole!“

Toto sú slová Lorda Hastingsa Ismaya, prvého generálneho tajomníka NATO, ktoré najlepšie zhŕňajú hlavné myšlienky pri zakladaní Severoatlantickej organizácie. Prvá časť vety je pre mnohých silnou myšlienkou aj v súčasnosti, koniec koncov, najväčším súperom NATO bol po mnohé roky Sovietsky zväz. Dnes je to samotné Rusko. USA boli kľúčovým hráčom v oboch svetových vojnách a zakladajúce európske štáty NATO nechceli dopustiť, aby ich Spojené štáty americké nechali v štychu. Posledná časť Ismayovho vyhlásenia je dnes už takpovediac bizarná. NATO však vzniklo čerstvo po skončení druhej svetovej vojny a len tridsať rokov po tej prvej. Nikto zo západného sveta nechcel, aby sa podobné následky zopakovali po tretí krát. Ktoré národy teda stáli v roku 1949 pri zrode Severoatlantickej organizácie?

Myšlienku prvého generálneho tajomníka zdieľalo 12 štátov – Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Holandsko, Island, Kanada, Luxembursko, Nórsko, Portugalsko, Spojené kráľovstvo, Spojené štáty americké a Taliansko. Pre rovnaké dôvody sa o tri roky neskôr, v roku 1952, pridali k aliancií Grécko a Turecko. Prvá rázna zmena v ústredných cieľoch bola, keď sa dva roky nato pridalo k paktu Západné Nemecko, a cieľom sa stalo jeho obnovenie. Z taktického hľadiska členské štáty usilovali o to, aby nedošlo k ďalšej vojne. Navyše, NATO sa neustále obávalo možných sovietskych agresorov a chcelo mať Západné Nemecko na svojej strane. Posledným členom, ktoré sa k aliancii pridalo pred pádom ZSSR, bolo Španielsko na počiatku 80-tych rokov. Za oneskorený príchod sa považuje vláda diktátora Francisca Franca, ktorý vládol v Španielsku od konca tridsiatych rokov až po rok 1975.

Reakciou Sovietskeho zväzu bolo vytvorenie Varšavskej zmluvy za železnou oponou, ktorej súčasťou bolo Albánsko, Bulharsko, Československo, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko a Východné Nemecko. Tieto dve aliancie boli akýmisi protiváhami po celé trvanie Studenej vojny.

Uviaznutie

Podstatným bodom v histórií NATO je odchod dvoch členov počas Studenej vojny. Grécko sa v 70.-tych rokoch od aliancie odpojilo kvôli sporu s Tureckom o Cyprus. K silám Severoatlantickej aliancie sa vrátilo späť po šiestich rokoch. O dekádu skôr, francúzsky prezident Charles De Gaulle cítil, že aliancia a najmä Spojené štáty americké zaťahujú jeho krajinu do sporov, ktoré nemajú s Francúzskom nič spoločné. Zo strategického hľadiska sa rozhodol zrušiť členstvo v aliancií a posilňovať svoje sily ako samostatný nezávislý štát. Tento problém sa nazýva aj „uviaznutie“, kedy jeden či niekoľko členských štátov zaťahujú do vojny ďalšieho člena, ktorý sa tomu stráni. Francúzsko opustilo sily NATO v roku 1966 a svoje členstvo obnovilo až v novom miléniu.

Koniec Železnej opony

Po páde Sovietskeho zväzu a koncu Varšavskej zmluvy sa spojili dve strany Nemecka, a tak sa k aliancií pridalo aj to východné. Prvé štáty z východného bloku, ktoré posilnili sily NATO, boli Česko, Maďarsko a Poľsko v roku 1999. Po invázií zväzu si všetky priali držať Rusov čo najďalej. V roku 2004 sa NATO rozšírilo o 7 ďalších štátov z bývalého východného bloku. Bulharsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko boli predpokladanými členmi. Najväčším šokom pre Rusko bolo, keď sa pobaltské štáty – Estónsko, Litva a Lotyšsko – pridali k aliancií. Ako prvé bývalé štáty Sovietskeho zväzu sústredili svoju orientáciu na západný svet a usilovali o to, aby sa ich Rusko už nikdy nezmocnilo tak, ako počiatkom 20. storočia.

Albánsko bolo posledným prírastkom z bývalej Varšavskej zmluvy, ktoré sa k NATO pridalo. Chcelo tak urobiť už omnoho skôr, no občianska vojna a nestabilita štátu výrazne oddialila prijatie do Severoatlantickej aliancie. Spolu s Chorvátskom posilnili vstúpili do aliancie v roku 2009, kedy obnovilo svoje členstvo aj Francúzsko.

Čierna hora vstúpil do NATO v roku 2017 po získaní nezávislosti jedenásť rokov predtým. Najnovším prírastkom aliancie je Severné Macedónsko, kedysi nazývané len Macedónsko. Grécko vetovalo vstup tohto štátu do NATO z prostého dôvodu. Samo vlastnilo región nazývaný Macedónsko. Grécka vláda sa obávala, že po vstupe bude mať krajina chúťky rozšíriť sa o ich región, a preto žiadala jasne. Buď Macedónsko zmení svoj názov, alebo nevstúpi do aliancie. V roku 2018 štát Macedónsko zmenil svoje pomenovanie na Severné Macedónsko a o rok neskôr sa stal najmladším členom Severoatlantickej aliancie.

A čo ostatné štáty?

Desiaty článok Severoatlantickej zmluvy vraví, že k členstvu môžu byť prizvaný akýkoľvek európsky štát. USA a Kanada ako zakladajúce členy sú výnimkami. Z geografických dôvodov tak nemôžu byť členmi NATO napríklad Južná Kórea, Japonsko, Austrália, Mexiko či Brazília, napriek podobným záujmom aliancie.

Ďalším dôvodom sú štáty, ktoré majú pozitívny vzťah s Ruskom. Patrí sem napríklad Bielorusko, Kazachstan či Srbsko. Táto balkánska krajina sa stala akýmsi pozorujúcim štátom Ruska. Arménsko je niekedy radené ako európsky štát, no problém je podobný prípad ako Grécko a Severné Macedónsko. Arménsko totiž nemá príliš diplomatické vzťahy s Tureckom a problémom by tu bolo vetovanie vstupu.

Ďalším dôvodom je neutralita. S týmto slovom je azda najviac spojený štát Švajčiarsko, ktorý sa neutrálnymi princípmi riadi už viac ako dvesto rokov. Rakúsko bolo na konci druhej svetovej vojny okupované americkými, britskými, francúzskymi ale aj sovietskymi vojskami. Aj z tohto dôvodu sa rozhodlo držať sa podobnej pozície. Ďalej sem patria štáty ako Írsko alebo Malta. Zaujímavým prípadom sú Švédsko a Fínsko, ktoré taktiež zastávali túto taktiku. Avšak, prebiehajúca rusko-ukrajinská vojna vyburcovala severské štáty k tomu, aby posilnili sily NATO. 28 členských štátov už prijali požiadavku o ich vstup do NATO. Maďarsko a Turecko ich zatiaľ neprijali.

Poslednou, ale i najzávažnejšou kategóriou, prečo sa ostatné štáty do NATO pridať nemôžu, je nestabilita krajiny. NATO má voči tomuto vyhradenú politiku. Ak v štáte prebieha konflikt či celkovo je nestabilný, vstup do NATO je, takpovediac, nemožný. Cyprus nemôže byť členom, kvôli tureckej invázií v 70.-tych rokoch., kedy bol ostrov de facto rozdelený na dve časti. Bosna a Hercegovina je unikátnym príkladom. V štáte spolunažívajú dve národnosti, Bosna a Hercegovina a Republika Srpska, ktorá sa vstupu do NATO stráni. Kosovo neuznávajú celkovo štyri členské štáty NATO, vrátane Slovenska. Najmä pre to je pre túto krajinu vstup nemožný.

Gruzínsko a Ukrajina

História sa neustále opakuje a to je aj prípadom Gruzínska a Ukrajiny. Pred takmer pätnástimi rokmi sa Gruzínsko stalo členom NATO. Rusku sa však tento nápad nepáčil. Vstup do aliancie prekazilo tým, že podniklo inváziu a oddelila od Gruzínska štáty Južného Osetska a Abcházsko, ktoré formálne uznávajú iba Rusko a ďalších päť štátov. Podobným prípadom je pretrvávajúca invázia Ruska na Ukrajinu. Tá sa dostávala blízko k aliancií, a aj to bolo jedným z dôvodov, prečo sa Rusko rozhodlo napadnúť Ukrajinu a oddeliť od krajiny oblasti Donecka a Luhanska. Dokým bude konflikt pretrvávať, Ukrajina nebude môcť byť súčasťou aliancie.

Comments are disabled.