Dňa 12. januára si pripomenieme smutné a tragické 161. výročie úmrtia nášho národného buditeľa, politika, publicistu, jazykovedca- kodifikátora spisovného slovenského jazyka a básnika Ľudovíta Štúra. Narodil sa 28.októbra 1815 v Uhrovci, kde strávil aj svoje mladé roky. Bol najvýznamnejšou osobnosťou slovenského národného života a vedúcou osobnosťou slovenského národného obrodenia. Ich neúnavný boj za našu vlasť začína výletom na Devín, kde sa zišli členovia Slovenskej spoločnosti aby sa zasvätili a symbolicky prijali slovanské mená. Jozef Hurban a Michal Hodža prijali meno Miloslav a Štúr si zvolil meno Velislav. Celý tento akt musel prebiehať v tajnosti aby s o tom nik nedozvedel. Postupne vychádzali na Devín za recitovania Slávy dcéry od Jána Kollára, ktorý Štúra kritizoval, že Slovenčina nie je hodným jazykom aby sa v nej písalo. Kollár mal predstavu o národe československom a o používaní češtiny ako úradného jazyka. Kodifikoval spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom na fare v Hlbokom spisovný jazyk pre Slovákov, ktorý zhrnul v diele Náuka reči slovenskej a Nárečia slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí v roku 1843, bol založený na fonetickom princípe.V roku 1843 bol odvolaný z funkcie zástupcu na katedre reči a literatúry československej a na protest proti tomuto odvolaniu v roku 1844 z bratislavského evanjelického lýcea odišlo 22 študentov za spevu básne Ponad tatru blýska na melódiu ľudovej piesne Kopala studienku do Levoče, kde ich trinásť doštudovalo.
Bol poslancom Uhorského snemu za mesto Zvolen a vydavateľ Slovenských národných novín s literárnou prílohou Orol tatránski. Bol vodcom Slovenského povstania v rokoch 1848/49. V roku 1848 Ľudovít Štúr založil spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a a Michalom Miloslavom Hodžom vo Viedni Slovenskú národnú radu. Zomiera 12. januára 1856 na následky zranenia, ktoré utrpel počas vianočnej poľovačky, pričom zomieral v krutých bolestiach, každú hodinu mu museli naťahovať dolnú končatinu ale bál sa smrti ale nie preto, že odíde z tohto sveta ale na smrteľnej posteli sám vyriekol: „Nechcem zomrieť bratia, ešte nám zostáva mnoho práce.“ Touto vetou ukončil zemské putovanie veľký človek a preto Ľudovít Štúr bol veľkou paradigmatickou osobnosťou pre mnohých Slovákov. Bol typický romantik, to čo písal, to činil. V živote Ľudovíta Štúra bolo aj niekoľko známosti, známe sú s Adelou Ostrolúckou a s Máriou Pospíšilovou. No skutočnou jeho láskou bola jeho vlasť. Ľudovít Štúr bol predstaviteľom tzv. endogaminizmu, t.j. bezženstvo. Dôrazne apeloval na svojich prívržencov, že sa nemajú ženiť, pretože by sa nemohli naplno venovať vlasti, je známe, že tejto zásady sa nik nedržal a všetci okrem Štúra sa oženili a mali deti. Na znak rozlúčky so svojou láskou Máriou Pospíšilovou, jej Štúr napísal báseň Rožžehnáni, kde sa s ňou lúči a hovorí, že nemá plakať, pretože vlasť ho potrebuje. V tejto básni Štúr svojej láske píše : „Ať bouří, hřímá Tatra, naše máti, my při ní v bouřích, v hromech budem státi.“ Vzýva tým mnohých Slovákov aby bránili svoju vlasť, aby neupadli na duchu a aby ďalej pokračovali vo svojom boji za svoj domov.
Svoje politické ideológie zhrnul v knihe Slovanstvo a svet budúcnosti, čo sa považuje za jeho politický testament. No Ľudovít Štúr nie je len veľkou osobnosť Slovenska ale celej Európy. Z jeho myšlienok dnes môže čerpať celá Európska únia v mnohých otázkach jej spravovanie, o to viac v dnešných časoch, kedy EÚ čelí mnohých problémom ako migračná kríza, Brexit a pod. A práve preto pri tomto smutnom výročí si spomeňme na ľudí, ktorý budovali našu spoločnosť a tá sa stala základom budovania európskej spoločnosti, v ktorej žijeme dnes. Myšlienka národného sebaurčenia nepredstavuje zlo pre súčasnú Európu tak ako to podávajú média verejnosti ale práve naopak. Aby sme vzájomne spolupracovali, a tým sme dospeli k blahu vlastných národov. A čo môže byť väčším víťazstvom – vojna, hladomor, bieda či hospodárska prosperita, spokojnosť vlastného národa? Preto budujme svoju vlasť, ktorá je našim domovou a spolupracujme s ostatnými krajinami aby náš domov nebol len domovom, ale dobrým a hlavne bezpečným domovom, no nezabúdajme kým v skutočnosti sme.
Juraj Danko
