Medzi autobusmi a „munnath“: Kultúrne rozdiely, s ktorými som sa naučila žiť na Slovensku
Diana Yeghiazaryan
Keď som prišla do Trnavy na Slovensko ako dobrovoľníčka v rámci ESC pre European Dialogue, myslela som si, že len prekračujem hranicu medzi Rakúskom a Slovenskom. Cestovala som už dosť, a tak som si myslela, že mám kultúrne rozdiely celkom zvládnuté. Ale cestovať niekam a žiť tam, to sú dve úplne odlišné veci. Zistila som, že nevstupujem len do iného štátu, ale do úplne nového rytmu života. Veci, ktoré som považovala za samozrejmé, zrazu začali vyčnievať ako tiché kontrasty. A niektoré z tých kontrastov ma naučili (a stále učia) viac, než som čakala.
Prvá vec, ktorá ma zasiahla – takmer doslova – bol pojem „čas“. V Arménsku je čas skôr odporúčaním než pravidlom. Povieš 10:00, prídeš o 10:10 alebo 10:30 a nikomu to neprekáža. Stále je to „desať“. V Arménsku máme také tiché pochopenie, že život plynie a ľudia sa prispôsobujú tomu, čo deň prinesie. Čas sa trochu ohne, aby sa všetci stihli zaradiť. Tu na Slovensku som však rýchlo pochopila, že čas sa tu neohýba. Najmä pri verejnej doprave. Autobus nečaká. Aj keď meškáš len 10 sekúnd, dvere sa zavrú a je preč. V Arménsku vodič pokojne počká dve minúty, ak vidí, že niekto uteká. Možno sa to zdá ako drobnosť, ale pre mňa to odhalilo hlbšiu kultúrnu vrstvu. Na Slovensku je meškať považované za nezodpovedné alebo neúctivé – nie preto, že by ľudia boli prísni alebo chladní, ale preto, že dochvíľnosť je spôsob, akým prejavujú rešpekt. Nie je to lepšie ani horšie. Je to proste iné. A tieto rozdiely tvoria naše každodenné reality.
Ďalšiu vec som si všimla počas práce s miestnou mládežou v útulnom meste Trnava. Zaujalo ma, ako sa tu ľudia – najmä mladí – navzájom socializujú. Myslela som si, že my v Arménsku, pod tlakom mnohých spoločenských očakávaní, sme tí najrezervovanejší. Ale prekvapilo ma, že slovenská mládež môže byť ešte viac uzavretá, hanblivejšia, aspoň na začiatku. Trvá dlhšie prelomiť ľady – nie preto, že by nemali záujem, ale možno preto, že je tu zvyk najprv si veci nechať pre seba. V Arménsku sa otvárame rýchlejšie. Hovoríme nahlas, smejeme sa aj cez smútok a spájame sa s druhými intenzívne. Na Slovensku je to iné – teplo tam je, len ho treba chvíľu hľadať. Ako dvere, na ktoré treba zaklopať jemne a viackrát. No keď sa raz otvoria, je to skutočné, láskavé a zostane to.
Obrovský kontrast som si uvedomila aj pri verejnej doprave. V Jerevane, hlavnom meste Arménska, nie je verejná doprava taká plynulá ako tu. Akoby som sa z dvojky presunula rovno na deviatku. Od roku 2024 sa síce veľa hovorí o reforme dopravy v Jerevane (mesto nakúpilo nové autobusy), ale stále je to ďaleko od ideálu. Cestujúci sa tam necíti rešpektovaný. A ja som si na Slovensku uvedomila, ako veľmi kvalita dopravy ovplyvňuje kvalitu života. Nie je to len o presune z bodu A do bodu B. Doprava je o spojení. Lietadlá, vlaky, autobusy, metro – všetko nás spája s miestami, kde máme prácu, stretnutia, život. Dôvera v dopravu je obrovská vec. Keď ju máš, prinesie ti pokoj. V Arménsku som pri akejkoľvek doprave pociťovala stres – či už to bol autobus, metro alebo taxi (áno, vozila som sa taxíkmi často). Tu som sa naučila, že keď nastúpim do autobusu či vlaku, môžem si vydýchnuť – viem, že prídem takmer vždy načas (okej, vlaky meškajú aj tu). V Arménsku stačí trochu dažďa alebo snehu a mesto s 1,2 milióna obyvateľmi môže skolabovať. Takéto veci mi veľmi kazia náladu. Doprava vie pokaziť celý deň.
A potom sú tu ľudia. Arménsko zažilo v posledných rokoch ťažké časy: veľa napätia, nestability, konfliktov na hraniciach, 44-dňovú vojnu o Náhorný Karabach v roku 2020 a porážku, neustály politický a vojenský tlak v rokoch 2021 a 2022, násilné vysídlenie Arménov z Karabachu v roku 2023 a etnické čistky. Všetky tieto udalosti zanechali v ľuďoch traumu. A tak sme v Arménsku často nervózni, výbušní, plní hnevu voči svetu aj voči sebe navzájom. Niekedy mi ráno dokáže celý deň pokaziť len to, že stretnem hrubého človeka v autobuse alebo výťahu. Máme na to aj špeciálne slovo: „մուննաթ (munnath)“ — keď niekto rozpráva alebo sa správa pasívne agresívne, nahnevane, sarkasticky, frustrovane, no bez toho, aby bol úplne útočný. Ťažko sa to vysvetľuje, treba to zažiť. Na Slovensku som ale takmer okamžite cítila, že tu je to iné. Ľudia nie sú nepriateľskí, sú zdvorilí, rešpektujú druhých, dokonca sa ospravedlňujú aj za veci, ktoré ani neurobili. To ma úplne odzbrojilo. A práve táto kultúrna odlišnosť mi asi dala najviac – mohla som byť sama sebou a sústrediť sa na to dobré v živote.
Takže môj dobrovoľnícky život tu nie je len o nových zážitkoch – je aj o odučení sa vlastných predsudkov. Kultúrne rozdiely nie sú prekážky. Nie sú známky „dobrého“ alebo „zlého“. Sú to črty. A tieto črty tvoria textúru nášho spoločného európskeho priestoru. Pomáhajú nám objaviť nielen druhých, ale aj seba samých. A práve v tom objavovaní rastieme – nie preč od svojich koreňov, ale hlbšie do porozumenia. To som sa naučila počas tejto skúsenosti.
Dnes si už dvakrát skontrolujem odchody autobusu. Prichádzam načas – nie zo strachu, že to nestihnem, ale preto, že som si osvojila nový rytmus, v ktorom teraz žijem. Viac počúvam, vnímam aj tiché spôsoby, ktorými ľudia komunikujú. Cením si kvalitné verejné služby, ku ktorým mám prístup. A konečne viem, aký je to pocit – nemať každý druhý moment pocit, že som pod tlakom „munnath“.
A možno som na oplátku priniesla do spoločných priestorov trochu arménskeho humoru, uvoľnenosti a schopnosti smiať sa aj v náročných chvíľach.
No comment