V roku 2019 označil The Economist Taliansko za demokraciu s nedostatkami. Analýzu z dielne The Economist Intelligence Unit,  publikovanú v rámci prestížneho Democracy Index, odôvodnili jednoducho – talianska politika je plná fragmentácie, nestability a koalícií s krátkou životnosťou. Väčšina talianskych vlád sa rozpadá po jednom roku a od konca druhej svetovej vojny, kedy Taliansko zavrhlo monarchiu, sa v krajine vystriedalo neuveriteľných 69 vlád. Vo svetle júlových udalostí sa zdá, že tento počet sa opäť zvýši a Taliansko, nachádzajúce sa už v tak dosť náročnej situácii a víre komplikovaných geopolitických udalostí, vkročí do doby plnej neistoty.[1] Taliansky premiér Mario Draghi 14. júla oznámil svoju rezignáciu, ktorú odôvodnil tým, že už viac nechce stáť na čele vlády, ktorá podľa neho stratila podporu jedného z kľúčových koaličných partnerov. Talianska vláda ešte v ten deň vyšla víťazne z hlasovania o dôvere, no zástupcovia koaličného Hnutia piatich hviezd (M5S) sa zdržali hlasovania. Taliansky prezident Sergio Mattarella však demisiu premiéra Draghiho odmietol a vyzval ho, aby ďalej rokoval a situáciu s Hnutím piatich hviezd vyriešil.[2]

Pozadie koaličnej krízy

Vláda Draghiho vydržala približne osemnásť mesiacov. Do jej čela sa postavil po rezignácii Conteho v roku 2019 ako „krízový“ premiér a odborník, ktorého úlohou bola obnova krajiny a národného hospodárstva po korona kríze. Jedným z opatrení, ktoré sa pre tento účel jeho vláda rozhodla prijať, je balík opatrení na podporu domácnosti a firiem vo výške 23 miliárd eur. To sa však širokej koalícii tvorenej najmä M5S, Demokratickou stranou (PD), Forza Italia a Salviniho Ligou stalo osudným a vyvolalo koaličnú krízu. Hnutie piatich hviezd s opatrením, v podobe akej bolo predložené talianskemu parlamentu, nesúhlasilo a avizovalo, že sa hlasovania zdrží.Hlasovanie o balíku však bolo spojené s návrhom na vyslovenie dôvery a postoj Hnutia piatich hviezd teda de facto znamená, že nevyjadrilo podporu kabinetu ako celku a stratil podporu M5S. Tak to pochopil aj premiér Draghi, ktorý vyhlásil, že koalícia národnej jednoty, ktorá podporovala jeho vládu, už neexistuje a za takých podmienok už viac nemôže pokračovať vo výkone funkcie premiéra.[3] Jeho demisiu spočiatku prezident Mattarella odmietol a poslal ho bojovať o podporu v parlamente, avšak Draghi demisiu podal o týždeň 21. júla znova. Tento krát sa ju Mattarella rozhodol akceptovať a poveril Draghiho do termínu volieb dočasným riadením krajiny. Voľby boli po rozpustení parlamentu vytýčené na 25. septembra tohto roku.[4]

Pád vlády a osud Talianska

Môže sa nám zdať, že premiér Draghi na záchranu svojej vlády nevynaložil veľké úsilie. Treba si však uvedomiť v akej atmosfére a prostredí sa nachádza. Pád vlády a časté voľby nie sú pre Talianov ničím nezvyčajným. Navyše, Draghi má 74 rokov, je bývalým guvernérom Národnej banky Talianska a bývalým prezidentom Európskej centrálnej banky. Do svojej funkcie bol menovaný ako nevolený a nestranícky odborník s cieľom naštartovať ekonomiku Talianska a zvrátiť účinky hospodárskej krízy. Je možné, že iba nemá záujem podieľať sa na politických hrách populistických strán Liga a M5S, ktoré podobným spôsobom potopili aj vládu jeho predchodcu Conteho, pričom treba dodať, že už jeho vláda sa rodila ťažko a v tej dobe sa, rovnako ako doteraz, parlament nachádzal vo výraznej patovej situácii. Navyše, podľa zistení novín La Stampa, predseda populistickej Ligy Matteo Salvini, sa mal koncom mája stretnúť s predstaviteľom ruskej ambasády a diskutovať o odstúpení ministrov Ligy ako aj ukončenia podpory Draghiho vlády. Salviniho Liga býva často označovaná za extrémistickú stranu a má pomerne úzke styky s Moskvou. Dokonca aj počas vojny na Ukrajine razil politiku dvojitej diplomacie, keď ako člen koalície plánoval návštevu Ruska pre údajné rokovania o miery.[5] Politickú opozíciu v kabinete priznával Draghi dlhodobo a verejne o nej hovoril, pričom zdôrazňoval najmä jeho fragmentáciu a neschopnosť dohodnúť sa na potrebných reformách.  Táto situácia a neochota koaličných partnerov by sa pravdepodobne len zhoršovala nakoľko riadne voľby boli pôvodne naplánované na máj roku 2023, avšak strany, vrátane tých vládnych i koaličných, začali s kampaňou v predstihu. Veď napokon, už na začiatku tejto vlády sa jeho menovanie za premiéra bralo iba ako dočasné riešenie.  Aj z tohto hľadiska je možné jeho rezignáciu pochopiť a brať ako prirodzené a racionálne vyústenie.[6]

Podľa mnohých komentátorov a politológov je pád vlády pre Taliansko veľkou škodou. Draghi je pomerne populárnym premiérom a skúseným odborníkom, ktorého reformy a politika boli pre Taliansko obrovským prínosom. Rovnako pozdvihol taliansku politickú kultúru a popri populistickej Lige a M5S predstavoval zjednocujúci element. To sa pretavilo aj do imidžu a postavenia Talianska, ktoré za jeho krátkeho vládnutia zosilnelo aj na medzinárodnom poli. Podľa informácií z kuloárov požíval Draghi zo všetkých povojnových premiérov Talianska najväčší rešpekt od partnerov z EÚ a NATO. Je obdivuhodné akým spôsobom zvládal rastúcu hospodársku nestabilitu, post-covidovú revitalizáciu ekonomiky a manažovanie verejných financií. Rovnako je kladne hodnotený za jeho jasný postoj k Rusku, vojne na Ukrajine a energetickejkríze v Európe. Podľa uznávaných ekonómov je pre Taliansko veľkou smolou, že nemohol dokončiť všetky svoje hospodárske reformy a zostaviť rozpočet pre ďalší rok.[7][8]

Je otázne ako dopadnú jesenné voľby. V súčasnosti sa však javia ako splneným snom pre taliansku krajne pravicovú stranu Bratia Talianska (tal. Fratelli d’Italia, FdI). Tí v posledných júlových prieskumoch vedú o 1,3% pred Demokratickou stranou a podľa všetkého by im v súčasnosti voliči odovzdali 24,3% hlasov.[9] FdI, strana s neofašistickou minulosťou, by vládu zostavila pravdepodobne so Salviniho Ligou a stredo-pravou Forza Italia . Išlo by o veľmi sociálne konzervatívnu a nacionalisticky ladenú koalíciu. Otázna by bola zahraničná politika takto zostavenej vlády. Salvini má dlhodobo protieurópsku rétoriku – v minulosti bol za vystúpenie z EÚ a proti eurozóne. Taktiež má blízko k Putinovi, voči ktorému prejavuje sympatie a netají sa ani ďalšími väzbami na Rusko. Paradoxne, FdI svoj euroskepticizmus v poslednej dobe zmiernilo – môže ísť o stratégiu získať viac voličov, ale aj skutočnosť, že EÚ poskytlo Taliansku najviac financií z post-pandemického balíku na obnovu. Okrem toho, líderka FdI Giorgia Meloni nezdieľa Salviniho sympatie k Putinovi a vo vojne na Ukrajine zastáva jasné pro-atlantické stanovisko.[10] Súčasný náskok FdI je avšak na úrovni štatistickej chyby a v septembri môžu byť karty rozdané úplne inak. Momentálne však Taliansko smeruje k najviac radikálne pravicovej vláde v EÚ – Meloni býva často prirovnávaná k Orbánovi. A rovnaký môže byť aj jej výkon politiky, hoc treba podotknúť, že neschopnosť prijímať reformy či prípadná korupcia v súvislosti s využívaním post-pandemickej pomoci z EÚ môže znamenať pre Taliansko stopku čerpania európskych financií. Tá by Taliansko uvrhla do hlbokej recesie a inflácii, čím by Draghiho úspechy boli totálne vymazané. Situáciu majú v rukách talianski občania a je na nich, akú cestu si pre svoju krajinu v septembri zvolia – a či na nej neurobia krok späť.[11][12]

Comments are disabled.