Európska závislosť na ruskom plyne: Aké má EÚ možnosti?

2022-05-11

Jednou z ústredných tém vojny na Ukrajine je aj energetika, o ktorej sa diskutuje hneď v niekoľkých rovinách. Môžeme na ňu nazerať cez prizmu bezpečnosti – Je vhodné, aby bola EÚ, respektíve niektoré jej členské štáty, závislé od energonosičov (plyn, ropa, uhlie etc.) z Ruska[1], ktoré opakovane hrubo porušuje medzinárodné právo, zmluvy a je pripravené kedykoľvek európsku závislosť zneužiť a prerušiť dodávky týchto surovín? Druhý pohľad je ekonomický aspekt, pričom sa dotýka aj sankcií a morálnosti konania. Závislosť od Ruska znižuje možnosti sankcií, nakoľko úplné odstrihnutie sa od niektorých surovín dovážaných z Ruska by znamenalo značné škody pre domáce hospodárstvo – napríklad ruský plyn sa u nás využíva ako v domácnostiach, tak aj v priemysle. Táto skutočnosť zapríčiňuje, že pre daný typ ekonomickej sankcie teda neexistuje politická vôľa a pre širokú verejnosť, ako aj politikov, sa javí ako neracionálny krok a neprichádza do úvahy. Dostávame sa však k spomínanému morálnemu aspektu takéhoto konania – platbami za import ruských surovín nepriamo financujeme vojenské ťaženie Ruska na Ukrajine.[2][3]

Energetická závislosť od Ruska v kontexte bezpečnosti a dodržiavania medzinárodného práva nie je ničím novým. Rusko za posledné roky niekoľkokrát zneužilo svoje postavenie na trhu s energonosičmi a opakovane prerušilo dodávky plynu na Ukrajinu, cez ktorú vedú plynovody do viacerých štátov EÚ, ako napríklad štátov V4, ale aj Slovinska, Talianska, Nemecka či Francúzska a iných. Treba podotknúť, že pred anexiou Krymu prúdilo z Ruska cez Ukrajinu až 80% celkového importu ruského plynu – vďaka tomu odstavenie plynu bolo efektívnou metódou nátlaku, nakoľko boli zasiahnuté takmer všetky štáty EÚ, či dokonca Turecko alebo Srbsko. Takúto situáciu sme mohli pozorovať opakovane od roku 2005 do roku 2009 a v rokoch 2014 či 2015 – dialo sa tak pre problémy s cenami plynu, kedy Rusko žiadalo od Ukrajiny vyššie platby, ako bolo dohodnuté.[4] Zasiahnuté boli už aj spomenuté štáty EÚ, ktorých sa nutne priamo tento spor netýkal, no šlo o zámer Ruska vytvárať väčší tlak na Ukrajinu – napríklad Slovensko prišlo nielen o dodávky plynu, ale aj platby za tranzit do iných krajín.[5] V roku 2015 sa situácia ďalej vyostrila pre konflikt v súvislosti s anexiou východných častí Ukrajiny a Krymu.[6] Ďalší prelom nastal nedávno, keď Rusko v rozpore so zmluvami začalo požadovať platby za plyn v rubľoch, na čo pristúpilo napríklad Maďarsko. Naopak, Poľsko a Bulharsko odmietlo takéto porušovanie dohôd zo strany Ruska a odmietli podporovať vojnu na Ukrajine, čo viedlo k ich odstrihnutiu od dodávok ruského plynu.[7]

V rovine sankcií došlo v oblasti energetiky k zavedeniu viacerých opatrení voči Ruskej federácii. V minulosti bol obmedzený prístup Ruska k európskym investíciám a západným technológiám, určených na ťažbu nerastov a rôznych energonosičov.[8][9]  Avšak, nie vždy sa tieto mierne sankcie javili ako efektívne – ruské hospodárstvo sa dokázalo zotaviť a ťažbu obnoviť, dokonca rozšíriť, hoci viacero odborníkov sa zhoduje, že táto expanzia bola spomalená či už sankciami alebo globálnymi cenami ropy.[10] Ako sme už spomenuli, priestor na sankcie je však limitovaný, pričom najlepšie túto skutočnosť a závislosť demonštrujú čísla obchodu – Európa platí Rusku takmer miliardu dolárov denne za rôzne energonosiče.[11] K  6. aprílu, 41 dní od začatia otvorenej vojny (hoc agresia začala už v roku 2014), Európa zaplatila Rusku 35 miliárd eur za energie, pričom k tomuto dátumu poslala Ukrajine pomoc v hodnotene jednej miliardy eur.[12] Len za samotné spomínané dodávky plynu Európa platí Rusku stovky miliónov eur denne (približne 389-470 miliónov eur) – od začatia invázie to je už viac než 18 miliárd eur, pričom import plynu a platby zaň boli začiatkom apríla na predvojnovej úrovni – približne 40% dovezeného plynu do EÚ pochádza z Ruska.[13][14]

Federálny rozpočet Ruska je zo 45% tvorený exportom nerastných surovín a energonosičov. Značný podiel na príjmoch štátneho rozpočtu má aj ťažký a chemický priemysel súvisiaci s ťažbou a spracúvaním týchto surovín.[15][16] Znižovanie závislosti, a teda aj importu z Ruska sa ruka v ruke so zavádzaním sankcií zameraných na ťažbu, spracovanie a vývoz energonosičov, javí ako účinný spôsob zvyšovania bezpečnosti v Európe a zamedzenia ruského vojnového ťaženia.[17][18] Je pravdou, že v súčasnosti sme od Ruska do veľkej miery závislí, avšak ak Rusko prestane dodávať plyn, my prestaneme platiť – a to by bolo, vzhľadom na štruktúru ruského hospodárstva a príjmov štátneho rozpočtu, pre Rusko značne bolestivé.[19] Rovnako sú sympatické aj snahy o zníženie tejto závislosti skrz technologické inovácie, hľadanie alternatívnych a obnoviteľných zdrojov energie či uzatváranie nových dohôd o importe zo západných krajín – USA, Nórsko a v budúcnosti možno aj Holandsko (pokiaľ obnoví ťažbu).[20] Avšak, aby tieto snahy mali želaný efekt a váhu, musia byť realizované a koordinované na úrovni EÚ. Následne by v takto nastavenej zahraničnej a obchodnej politike nemalo dôjsť k narušeniu jednoty, preto sú kroky Nemecka, ktoré zatiaľ dováža ruské uhlie[21] a Maďarska, ktoré pristúpilo na platbu v rubľoch za plyn[22], znepokojujúce. Pri prvom menovanom je však potrebné vyzdvihnúť zrušenie projektu NordStream2[23], ktorý výrazne ohrozoval slovenské hospodárstvo a energetiku, nakoľko by došlo k oslabeniu nášho postavenia v priestore EÚ v oblasti energetiky a taktiež by sa znížili príjmy za tranzit cez naše územie.[24]

Vyššie opísanú realitu si uvedomujú aj európski lídri, pričom pre zvýšenie energetickej bezpečnosti únie prijali niekoľko opatrení a do konca roka 2022 plánujú znížiť závislosť od ruského plynu o dve tretiny. Kreovanie takejto rozsiahlej agendy a politík je, vzhľadom na rôznorodosť národných záujmov náročná úloha, avšak lídri sa zhodli na dosiahnutí úplnej nezávislosti od ruských nerastných surovín do roku 2030. Spoločný európsky postup, takzvaný plán REPowerEU, má nielen diverzifikovať zdroje energonosičov a nerastných surovín, ale zamerať sa aj na nové technológie a inovácie v oblasti obnoviteľných zdrojov energie, čím sa zníži celková závislosť od nerastných surovín ako takých. Vďaka REPowerEU dôjde k nielen posilneniu energetickej bezpečnosti a nezávislosti EÚ, ale aj k rýchlejšiemu dosiahnutiu cieľov Európskej zelenej dohody (Green Deal).[25][26][27]