Sankcie ako nástroj hospodárskej vojny medzi EÚ a Ruskom

2022-04-04

Vojna na Ukrajine, ktorá eskalovala viac ako pred mesiacom, ukázala nie len formovanie nového svetového poriadku, ale predovšetkým geo-ekonomický zlom. Európske spoločenstvo sa zjednotilo viac ako kedykoľvek predtým, čoho výsledkom bolo uvalenie najprísnejších sankcií na najväčší štát sveta – Rusko.

Ekonomické sankcie predstavujú fenomén 21. storočia. Je to nástroj tzv. soft power, [1] ktorý „trestá“ aktérov v medzinárodnom prostredí za ich nezodpovedné správanie spojené s porušovaním  medzinárodného práva.

Klasické ciele ekonomických sankcií možno zoskupiť podobne ako ciele trestného súdnictva: odrádzajú od zlého správania, ale dajú sa aj vymáhať a obchádzať. To ukazuje aj prípad Bieloruska, kde Európska únia uvalila sankcie na dôležité sektory napr. zbrojárskeho priemyslu, ktoré Bielorusko obišlo tak, že sa začalo obracať viac na ruský trh. S ekonomickou pomocou z Ruskej federácie si  tým Lukašenko dokázal udržať moc v štáte bez masívneho prepadu. [2] Nastáva otázka, či vedú sankcie k zmene správania cieľových krajín, alebo majú tendenciu len „zastrašiť?“

Ekonomické sankcie z hľadiska právneho rámca, môžu uplatňovať medzinárodné medzivládne organizácie, ako aj postihnuté štáty. Avšak na to, aby účinok sankcií bol efektívny, v takom prípade využívajú nástroj sankcií len tie štáty, ktoré sú ekonomicky silné a netrpí ich vlastná ekonomika. [3] V súčasnej situácií vidíme, že uvalením sankcií na Ruskú federáciu, sa spustila hospodárska vojna medzi Západom a Ruskom.

Sankcie ako forma odstrašenia

Politika využitia soft power, ktorú definoval Joseph Nye ukazuje, že aktér pomocou mäkkých nástrojov dokáže ovplyvniť správanie svojho súpera. Kniha Umenie vojny podčiarkuje túto politiku výrokom, že „najväčšie víťazstvo je také, ktoré nevyžaduje boj“. Pohrozenie uvalením sankcií sa v súčasnom medzinárodnom prostredí využíva ako určitá forma zastrašenia už v prvých fázach eskalácie napätia.

Pár dní pred vypuknutím vojny, kedy eskalácia napätia na Ukrajine bola už vo vysokej fáze, Európska únia spolu s USA hovorili o uvalení prísnych sankcií,  kde ako sami tvrdili  „ešte tento svet nevidel“.[4] Spočiatku však nebolo jasné, aké sektory budú sankciami zasiahnuté.

Zvrat udalostí, ktorý prišiel po 24. februári, ukázal schopnosť rýchlo a pomerne efektívne reagovať Európsku úniu spolu s USA na konflikt, ktorý zasiahol celé európske spoločenstvo. Dosah uvalenia sankcií v podstate odrezal Rusko od západného sveta a jeho inštitúcií.

Na druhej strane, viacerí experti sa nazdávajú, že ak by Západ deklaroval konkrétne uvalenie sankcií ešte pred inváziou na Ukrajine ako nástroj zastrašovania, mohlo by to Rusko odradiť od začatia ozbrojeného konfliktu. Je možné, že Putin predtým nevnímal hrozby Západu za reálne, až kým neprišlo k zmrazovaniu majetkov popredných ruských oligarchov, odstavenie plynovodu Nord Stream 2, či zmrazenie aktív ruskej centrálnej banky a „vypnutia“ od systému SWIFT.[5]

Hoci odstrašovanie zjavne nedokázalo zastaviť ruskú agresiu, sankcie uvalené po ruskej invázii na Ukrajinu by mohli odradiť ďalšie krajiny, ako je Čína, alebo Bielorusko od podkopania sankcií. Pokiaľ ide o účinnosť, sankcie sa ukázali ako jedny z najsilnejších v modernej histórii, najmä preto, že ich prijalo toľko krajín.

Hrozí hospodárska vojna?

Guvernér centrálnej banky, ktorého meno podľa agentúry Reuters nie je zverejnené, k rozhodnutiu vylúčiť Rusko z platiaceho systému SWIFT, komentoval že „sankcie majú zmysel len vtedy, pokiaľ to bude pre obe strany znamenať náklady. A toto bude nákladné.“[6] Uvalenie sankcií spustilo konflikt medzi Západom a Ruskom, ale v rámci ekonomickej sféry.

Pád rubľa takmer o 40%, zmrazenie devízových rezerv, či odobratie majetku bohatým ruským oligarchom na Západe, spôsobilo pád Ruska a jeho makroekonomického manažmentu, ktorý bol ťažko získaný, ale rýchlo zničený. Bude trvať niekoľko desaťročí, kým Rusko obnoví to, čo mu bolo za jeho činy odobrané.

Rusko však nečakalo so založenými rukami, prihliadajúc sa na to, ako sa krajina postupne dostáva do záhuby. Úder v podobe sankcií vrátilo tak, že nariadilo zákaz vývozu telekomunikačných, lekárskych, automobilových a poľnohospodárskych zariadení. Takisto zamerali sankcie aj na konkrétne osoby – na amerického prezidenta Joea Bidena, na ministra zahraničných vecí Antonyho Blinkena, ministra obrany Lloyda Austina, ako aj na bývalú ministerku zahraničných vecí, Hillary Clintonovú. [7]

V prípade akéhokoľvek neospravedlniteľného porušenia medzinárodného práva, je hospodárska vojna v týchto zúfalých podmienkach nevyhnutná a aj opodstatnená. Vojna sa vždy dotkne celého spoločenstva, pretože je to „drahý biznis“. Cena sankcií je vysoká. Uvidíme prudký nárast cien energií, možno aj potravín. Naproti tomu pomer nákladov a prínosov je oveľa priaznivejší, keď je odpoveď skutočne globálna.

Na druhej strane, hospodárska vojna, ako každý konflikt, potrebuje stratégiu ukončenia. Cieľ sankcií je jasný – zmraziť a znemožniť ruské snahy pokračovať vo vojne na Ukrajine. A čo je zmyslom sankcií? Najmä vytrvalosť európskeho spoločenstva a viera v nové začiatky.

 

—————————————-

[1] https://foreignpolicy.com/2006/02/23/think-again-soft-power/

[2] https://journals.sagepub.com/doi/full/10.1177/17816858211061839

[3] https://www.cfr.org/backgrounder/what-are-economic-sanctions

[4] https://www.economist.com/briefing/2022/03/05/western-sanctions-on-russia-are-like-none-the-world-has-seen

[5] https://www.piie.com/blogs/realtime-economic-issues-watch/how-effective-are-sanctions-against-russia

[6] https://www.reuters.com/markets/europe/cutting-russia-off-swift-matter-days-euro-zone-central-banker-2022-02-26/

[7] https://www.bbc.com/news/world-us-canada-60754136