Potravinová sebestačnosť v európskom kontexte: môže sa stať Slovensko sebestačným?

2021-08-16

Leto sa nám spája so šťavnatými melónmi a množstvom exotického ovocia. V obľube týchto produktov Slovensko určite dominuje, a preto aj laik vie posúdiť, že v tomto smere potravinovo sebestační nikdy nebudeme. So začiatkom pandémie a následnými sprísnenými opatreniami na hraniciach si nejeden z nás položil otázku: „bude potravín dostatok?“. Pandemická nákupná mánia spôsobila ošiaľ v zásobovaní toaletného papiera, mydla či inej drogérie. No čerstvé ovocie a zelenina sa dlhodobo zásobovať nedajú, a preto je namieste otázka potravinovej sebestačnosti Slovenska ako člena Európskej únie, vplyvu pandémie na túto problematiku a dôležité prepojenie potravinovej bezpečnosti a sebestačnosti.

Na úvod si objasníme, čo to vlastne potravinová sebestačnosť je. Podľa FAO/Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo sa jedná o „koncept kde sa vo všeobecnosti berie do úvahy miera, ktorou sa dokáže krajina potravinovo zabezpečiť svojou vlastnou produkciou“. Pri rozšírení tejto definície tiež dodáva, že aplikácia sebestačnosti nespadá len na krajinu ako celok, ale rovnako na regióny a jednotlivcov.[1]

Pri súčasnom nastavení Slovenskej republiky, smerovanie potravinovej sebestačnosti vyjadruje programové vyhlásenie vlády nasledovne: „Strategickým cieľom Vlády SR je efektívne a udržateľným spôsobom využiť prírodný potenciál Slovenska na zvýšenie úrovne vlastnej potravinovej sebestačnosti a na zvýšenie podielu domácich potravín.[2]

Ak chceme hovoriť o potravinovej sebestačnosti Slovenska, musíme brať do úvahy potravinovú sebestačnosť Európskej únie, ktorá je až na určité výnimky pozitívna, no starnutie kontinentu predurčuje EÚ ako čistého exportéra do budúcna. [3] Európska únia má v tejto otázke jasné a jednotné smerovanie. Na jeseň minulého roka, pri príležitosti stretnutia lídrov členských štátov na summite, bola vyzdvihnutá podpora jednotného trhu a sebestačnosti najmä v liekoch, energiách, či dokonca niektorých technológiách.

Počas pandémie Európa jednak čerpala benefity z otvorenej ekonomiky, no zároveň u mnohých politikov ešte viac podnietila myšlienku zníženia závislosti na iných ekonomikách, čo na summite jasne odznelo. Niektorí experti práve zdôrazňujú riziko plnej sebestačnosti a vyzdvihujú prosperitu Európy práve v jej diverzifikácii a menšej miere koncentrácie, čo jej umožňuje väčšiu mieru pružnosti v takých situáciách ako je napríklad súčasná pandémia.[4]

Šéf združenia obchodníkov Martin Krajčovič v rozhovore pre týždenník Trend hovorí o miernom raste podielu domácich výrobkov na slovenských pultoch vplyvom pandémie. Poukazuje tiež na zvýšenú mieru importu, a teda negatívnu bilanciu zahraničného obchodu s potravinami.[5]

V súvislosti s potravinovou sebestačnosťou sa spája pojem potravinová bezpečnosť, ktorá na základe charakteristiky sformulovanej pri príležitosti svetového potravinového summitu v roku 1996 znamená to, že „všetci ľudia majú fyzické a ekonomické možnosti prístupu k dostatočnému množstvu bezpečnej a nutričnej potravy pre aktívny a zdravý život“. [6] Pri potravinovej bezpečnosti sú teda kľúčové 4 oblasti, a to dostatočné množstvo potravín, prístup k nim, ich správne a bezpečné používanie a tiež ich trvalé zásobovanie.[7] Keďže sa jedná o dôležité ukazovatele, každoročne sa hodnotí tzv. Globálny index potravinovej bezpečnosti (GFSI). K minulému roku sa Slovensko ocitlo až na 40. priečke, pričom susedné Česko sa ocitlo na 5. priečke. Prvú trojicu tvorili Fínsko, Írsko a Holandsko.[8] Ak berieme do úvahy priepastné rozdiely potravinovej bezpečnosti medzi severnými a južnými krajinami Európy, celkový index Európy ako celku je až na druhom mieste, zaostávajúc za Severnou Amerikou.[9]

Pandémia koronavírusu spôsobila a naďalej bude spôsobovať ekonomické zmeny aj v štruktúrach Európskej únie. Citlivá otázka potravinovej sebestačnosti sa tak začína otvárať nielen na úrovni jednotlivých členských štátov, ale aj v rámci celého integračného zoskupenia. Názory sú rôzne a mnohí poukazujú aj na benefity, ktoré umožňuje rozmanitosť obchodovania napríklad s ázijskými krajinami. Netreba zabúdať, že úplná potravinová sebestačnosť v globálnom priestore v 21. storočí nie je možná, príkladom nám môže byť severokórejský režim, ktorý napriek všetkým snahám doposiaľ nedosiahol stopercentnú sebestačnosť.