Autorka: Diana Yeghiazaryan
Keď som sa prvýkrát dozvedela, že strávim niekoľko mesiacov dobrovoľníctvom na Slovensku, predstavovala som si krajinu, ktorá mi bude v niečom pripomínať domov. Myslela som na priateľských, emotívnych ľudí, pravoslávne kostoly a kultúru podobnú tej, v ktorej som vyrastala. No už počas prvých dní som zistila, že Slovensko má svoj vlastný rytmus – tichší, ale hlboko významný – a že môj pobyt tu bude plný prekvapení.
Jedna z prvých vecí, ktoré ma zaujali, bolo náboženstvo. Predpokladala som, že Slováci sú prevažne pravoslávni. Namiesto toho som objavila krajinu s hlbokými katolíckymi koreňmi. Kostolné zvony odbíjajú hodiny, kríže visia v triedach a nedele sú stále posvätnými rodinnými dňami. Najviac ma však fascinovalo, že viera tu pôsobí pokojne a súkromne – skôr ako tichá sila než verejné vyhlásenie. Pripomenulo mi to, že spiritualita má v rôznych krajinách rôzne podoby a že viera nemusí byť hlasná, aby bola hlboká.
Potom prišlo dobrodružstvo so slovenským jazykom. Ako niekto, kto sa v škole učil ruštinu, vstupovala som do toho s trochu prehnaným sebavedomím. Napokon, slovenčina je západoslovanský jazyk – aké ťažké to môže byť? Odpoveď: ťažšie, než som si myslela. Mnohé gramatické pravidlá mi boli povedomé, no potom som narazila na slová, ktoré sa na ruštinu vôbec nepodobali. Niekedy som rozoznala štruktúru vety, ale jej význam mi unikal ako voda pomedzi prsty. Je to frustrujúce aj fascinujúce zároveň – neustále pripomenutie, že jazyky nesú dušu svojho národa. Napriek tomu, keď sa snažím hovoriť po slovensky, miestni sa milo usmejú a trpezlivo mi pomôžu alebo prejdú do angličtiny, aby som sa cítila pohodlne. Táto drobná láskavosť robí všetku námahu zmysluplnou.
Ľudia tu majú pokoj, ktorý som si osvojila obdivovať. Spočiatku mi Slováci pripadali rezervovaní – slušní, rešpektujúci, ale opatrní. Neotvárajú sa rýchlo a dôvera sa tu buduje postupne. V Arménsku vás ľudia často privítajú okamžite, s vrúcnosťou a hlučnou konverzáciou, niekedy ešte predtým, než poznajú vaše meno. Tu trvá budovanie vzťahov dlhšie, ale keď sa vytvoria, pôsobia pevne a úprimne. Prinútilo ma to prehodnotiť, čo znamená byť „otvorený“. Myslela som si, že otvorenosť je o prejavoch a výraze, no teraz vidím, že aj tiché prijatie a stabilná prítomnosť sú svojím spôsobom otvorenosťou – len iným typom.
Život na Slovensku zmenil aj môj pohľad na Európu. Z diaľky si mnohí ľudia z môjho regiónu predstavujú Európu ako miesto, kde je všetko jednoduché, moderné a slobodné. Ale život tu ma naučil, že žiadna kultúra nie je taká jednoduchá. Každá má svoje tradície, ticho aj hranice – a práve to ju robí skutočnou. Slovensko má krásnu rovnováhu medzi rozvojom a uchovávaním hodnôt. Ľudia tu hlboko dbajú o prírodu, históriu a malé rituály každodenného života.
Ako dobrovoľníčka som sa naučila oveľa viac, než som čakala – nielen o projekte, pre ktorý som prišla, ale aj o sebe. Naučila som sa spomaliť, viac počúvať a rešpektovať rozdiely bez posudzovania. Objavila som krásu v malých, tichých detailoch: zvuk ranných kostolných zvonov, zdvorilosť predavača, radosť z toho, keď konečne správne pochopím slovenskú vetu.
Dobrovoľníctvo mi pripomenulo, že spojenie nevzniká vždy okamžite. Niekedy rastie pomaly, ako nové slovo alebo nový zvyk. Slovensko mi dalo nielen spomienky, ale aj nový pohľad – že známosť sa dá nájsť na nečakaných miestach a že každá kultúra je zrkadlom tej našej.
Slovensko sa ukázalo byť zároveň známe aj cudzie – ako melódia, ktorú akoby poznám, ale ešte sa ju učím spievať. Každý deň tu pridáva nový verš a ja sa postupne učím naladiť.
No comment