Pre lepšie porozumenie francúzskemu politickému systému odporúčame prečítať si náš článok s názvomFrancúzsky politický systém v kocke“

Rok 2022 má pre Francúzsko prívlastok volebný. Ani nie dva mesiace po aprílových prezidentských voľbách mohli Francúzi opäť pristúpiť k urnám a zvoliť si v nich svojich zástupcov do Národného zhromaždenia. Tie pre znovuzvoleného prezidenta Macrona a jeho politické hnutie Spolu! (fran. Ensemble!) nedopadli úplne priaznivo. Je pravdou, že macronové hnutie voľby vyhralo a stále predstavuje najväčšiu parlamentnú silu, avšak oproti predošlým voľbám stratilo približne tretinu kresiel a už viac nedisponuje parlamentnou väčšinou. Vo voľbách všeobecne platí, že kto niečo stratí, iný získa a inak tomu nie je ani v tejto situácii. Historickému úspechu sa tešia radikáli na oboch stranách politického spektra – Marine LePen a jej Národné združenie (fran. Rassemblement National) vyrástlo z osem poslaneckých mandátov (kresiel) získaných vo voľbách roku 2017 na neuveriteľných 89 mandátov v roku 2022. Mélanchonna čeleľavicovejvolebnej koalície Nepoddané Francúzsko (fran. La FranceInsoumise)  sa taktiež teší širokej voličskej podpore. Oproti voľbám v roku 2017, kedy zaznamenal zisk 17 mandátov, oslavuje volebný úspech v podobe dosiahnutia 131 kresiel vo francúzskom Národnom zhromaždení. Francúzsko stojí pred veľkou výzvou a zároveň mu hrozí obdobie nestability. Je otázne, akým spôsobom sa Macronovi podarí vyrokovaťvládna koalícia a ako sa vysporiada so spoločenskou atmosférou, z ktorej vzišla široká podpora pre extrémistov. Vzhľadom na kompetencie francúzskeho prezidenta a povahu politického systému Francúzska samozrejme vláda nemusí mať nutne parlamentnú väčšinu, avšak môže sa dostať do situácie, kedy nebude schopná presadzovať zákony, reformy a dôjde k ochromeniu legislatívneho procesu. Takáto situácia by avšak iba nahrávala do karát extrémistom a prehlbovala spoločenskú nespokojnosť, čo sa v súčasnej geopolitickej a francúzskej vnútroštátnej situácii javí ako neprípustné. Na Ukrajine zúri vojna, Európa zápasí s infláciou[1], recesiou[2] a energetickou krízou[3] – a to je len časť problémov, ktoré trápia a ovplyvňujú veľmocenské Francúzsko.[4][5][6]

Vzostup radikálov a extrémistov

Predsedníčka vlády Élisabeth Borne označila situáciu v ktorej sa krajina nachádza za bezprecedentnú a podľa nej Francúzsko takéto zloženie Národného zhromaždenia ešte nikdy nezažilo. Svojim vyjadrením narážala práve na úspech radikálov a pokles tradičných a stredových strán. Borne ďalej tvrdí, že situácia predstavuje ohrozenie nielen pre Francúzsko, ale aj medzinárodnú komunitu. Na jednu stranu jej slová vzbudzujú obavy a výsledok radikálnych subjektov je naozaj nepopierateľný. Mélenchon si oproti predošlým voľbám polepšil o 79 mandátov a strana Marine Le Pen až o 81 mandátov.[7][8][9]

Na stranu druhú, francúzska história a politika je plná radikálnych a revolučných hnutí – jednou z osobitostí francúzskeho politického systému je práve politická polarizácia a prítomnosť radikálnej ľavice i pravice.Okrem toho, je potrebné výsledky volieb analyzovať podrobnejšie – Mélenchon síce zaznamenal prudký nárast, avšak jeho strana je volebnou koalíciou piatich strán ľavicového spektra – NUPES (fran. NouvelleUnionpopulaireécologique et sociale). V rámci spomenutého volebného bloku zjednotil umiernené subjekty, ako napríklad Zelení s radikálnejšími Komunistami. Pre objektívnosť však treba doplniť, že aj Macronové hnutie Ensemble! je taktiež volebnou koalíciou stredových a liberálnych subjektov. Navyše, prudký prepad tradičných a mainstreamových strán je nepopierateľný a nemožno ho vysvetliť len tým, že Mélenchon zjednotil ľavicu do jedného bloku. Zatiaľ čo v roku 2017 získal Macron so svojou stranou, vtedy nazývanou La RépubliqueEnMarche!, 308 kresiel, v roku 2022 mu nepomohla zastaviť preferenčný prepad ani volebná koalícia a v konečnom súčte získal v tohtoročných voľbách „len“ 245 kresiel v Národnom zhromaždení. Prudký prepad zaznamenala aj Únia pravice a stredu, nazývaní aj ako Republikáni. Ide o stranu založenú známym francúzskym prezidentom de Gaulleom, ktorú v súčasnosti vedie Christian Jacob. Oproti výsledku z roku 2017 stratili 66 mandátov a v Národnom zhromaždení si vo voľbách zabezpečili 64 kresiel.[10][11][12]

Únia pravice a stredu, nazývaní aj ako Republikáni, je strana vedená Christianom Jacobom. Ide o stranu založenú známym francúzskym prezidentom de Gaulleom a oproti výsledku z roku 2017 zažili prepad o 66 mandátov.[13][14]

Je otázne ako si tieto výsledky volieb vyložiť. Popularita Macrona osciluje okolo 40% čo približne kopíruje aj zisk jeho volebnej koalície 38,6% vo voľbách do Národného zhromaždenia. V aprílových prezidentských voľbách vyhral prvé kolo s 28% a svoj post prezidenta obhájil proti Marine LePen ziskom 59% v druhom kole. Na medzinárodnom poli je aktívny, snaží sa situovať do pozície lídra Európy a obhajuje a presadzuje záujmy Francúzska. Napriek tomu čelil množstvu problémov a jeho politika nie vždy našla pochopenie u verejnosti. Stačí si spomenúť na Hnutie Žltých viest (fran. Mouvement des Giletsjaunes) a ich dvojročné radikálne a neutíchajúce protesty, ktoré boli naštartované zvýšením dane z pohonných hmôt a neskôr sa pretavili do obsiahlejšieho programu. Ten zahŕňal nespokojnosť s dôchodkovou reformou, ale objavovala sa aj rétorika o skorumpovaných vládnych elitách, ktoré nenačúvajú ľuďom a sú odtrhnutí od reality.[15][16][17]

Tu môžeme nájsť jeden z dôvodov, prečo boli vo voľbách do Národného zhromaždenia úspešné práve radikálne a extrémistické hnutia či už z pravého alebo ľavého politického spektra. Sú to práve extrémisti, ktorí pozorne sledujú spoločenské nálady a predovšetkým to, s čím sú ľudia nespokojní. Následne zväčša stavia na negatívne emócie, hnev, ponúkajú ľahké, no nereálne riešenia a stavajú sa do populistických pozícií – my ochrancovia ľudu, jedny z vás, proti skorumpovaným elitám. Rast extrémnej pravice a Marine LePen je dlhodobý trend a nie je ničím novým. Strana a značka, ktorú takpovediac zdedila po otcovi, si za posledné roky získala milióny podporovateľov a zabezpečila jej dvakrát po sebe účasť v druhom kole prezidentských volieb, kde získala milióny hlasov. Na jednu stranu môže ísť o protestné hlasy, a tak ako pri výsledku Mélanchona istotne svoj efekt zohrali aj nedávne prezidentské voľby, kedy mnohí voliči možno chceli „vyvažovať“ politiku Macrona. Na stranu druhú, francúzski občania dlhodobo vedia kto Marine LePen je a čo predstavuje – jej politika v minulosti dokonca hovorila o vystúpení z EÚ a blízko mala aj k Rusku. Preto je komplikované vynášať súdy nad týmto rozhodnutím voličov.[18][19]

Hodiť všetku vinu na Macrona by nebolo fér, hoc je pravdou, že nie všetky kroky zožali nutne úspech a popularitu občanov. Jeden z faktorov úspechu radikálnej pravice je podľa mnohých komentátorov a analytikov absencia akejkoľvek dohody mainstreamových strán o boji proti radikálnej pravici. Jednoducho povedané – napriek tomu, že vedeli o raste podpory Le Penovej, neprikladali tomu dôležitosť a nebolo to témou volieb. Ani Macronové Ensemble! a ani Mélanchonové ľavicové NUPES nebolo ochotné v tejto veci uzavrieť spoločnú dohodu a jednotný postup. A čo viac, mnohí členovia Ensemble! dokonca považujú NUPES a Le Penovej stranu za druhú stranu tej istej mince. Najväčšou tragédiou tohto je azda skutočnosť, že po novom strana Marine LePen má na základe zákona právo na status parlamentného klubu a na účet strany príde, na základe výsledkov volieb, niekoľko miliónov eur. To otvára pravicovým extrémistom nové možnosti realizácie svojej politiky a umožní im kampaňovať ako nikdy predtým –získajú nielen množstvo mediálneho priestoru a viditeľnosti, no pravdepodobne dôjde aj k normalizácii strany a jej názorov vo verejnom priestore. Avšak, takýto počet poslancov a riadenia poslaneckého klubu si vyžaduje aj určité manažérske zručnosti. Je možné, že mnohí členovia z klubu odídu či začnú vznikať vnútorné konflikty, ktoré stranu rozložia. Prudký nárast je preto pre extrémistov Marine Le Penovej príležitosťou, no zároveň aj obrovskou výzvou a rizikom.[20][21][22]

Vládna koalícia a ďalší vývoj

Politický systém piatej Francúzskej republiky bol nadizajnovaný tak, aby čo najlepšie krotil politickú polarizáciu, extrémy a zabránil nestabilite. Avšak aj tento systém má svoje limity, čo môžeme pozorovať v priamom prenose. Podľa viacerých ministrov Francúzsko dospelo do situácie, kedy si vytvorenie vlády bude vyžadovať množstvo predstavivosti, avšak nemyslia si, že by malo nastať obdobie bezvládia a ochromenie riadenia štátu.Prinajhoršom bude vláda menšinová – Francúzsko je semiprezidentská republika a väčšinu exekutívy má v rukách práve prezident, ktorý menuje a odvoláva vládu a rovnako môže aj rozpustiť Národné zhromaždenie. Problém by mohol byť s presadzovaním prezidentského či vládneho programu v podobe zákonov či reforiem, avšak úplná anarchia Francúzsko nečaká. Marine LePen si momentálny úspech po prehre v prezidentských voľbách užíva a verí, že sa podarí dotlačiť Macronapráve do menšinovej vlády. Mélenchon rovnako privítal výsledok a vníma ho ako zlyhanie liberálnej a pravicovej politiky – úspech Le Penovej vníma ako výsledok politiky prezidenta Macrona. Útechu Macron nenašiel ani u Republikánov, ktorých líder Jacob výsledky volieb okomentoval nie nutne kladne a označil ich ako zlyhanie Macrona, ktorý platí za cynické vyzbrojovanie francúzskych extrémistov. [23]

Politická kultúra a tradícia piatej Francúzskej republiky zväčša prinesie víťazstvo vo voľbách strane úradujúceho prezidenta, ktorý ju ako stranícky (volebný) líder „potiahne“. Macron síce voľby vyhral, avšak od parlamentnej väčšiny má ďaleko – na ňu je potrebných 289 kresiel no jeho strana disponuje „len“ 245 mandátmi. Za posledné dve dekády je Macron jediným prezidentom, ktorému sa nepodarilo získať parlamentnú väčšinu so svojou stranou. Preto v súčasnosti prebiehajú náročné rozhovory o novej koalícii, pričom sa stretol a diskutoval s lídrami viacerých politických strán vrátane Marine LePen. Prirodzene sa ako najpriechodnejšia môže javiť koalícia s Republikánmi, avšak stranícky šéf Jacob to odmietol so slovami, že by šlo o zradu dôvery vlastných voličov. Je otázne, čo Francúzsko čaká. Teoreticky môže nastať aj takzvaný stav kohabitácie.[24] Ide o termín, ktorým sa vo francúzskom politickom systéme označuje obdobie, kedy prezident a vláda reprezentujú vzájomne opozičné stranícko-politické zoskupenie. Samozrejme vyrokovať takúto spoluprácu je náročné a je potrebné v Národnom zhromaždení zistiť, či vláda bude reprezentovať výsledky volieb a parlamentnú väčšinu. Rovnako, keďže prezident vládu môže kedykoľvek menovať a odvolať, je otázna miera a intenzita spolupráce. V prípade kohabilitácie sa zvykne prezident správať menej ako šéf politickej strany a nezasahuje tak často do činnosti vlády – skôr sa zameriava na vlastnú politiku a agendu. Pre Francúzsko je to historicky výhodnejšie, nakoľko jednotlivé orgány pracujú efektívnejšie, hoc sú vystavené potenciálne väčšej nestabilite spôsobenej prirodzenou ideologickou rozdielnosťou. Opäť však nastáva otázka – s kým? Parlamentná matematika a politická realita nepustí.[25][26][27]

Republikáni spoluprácu zatiaľ odmietajú a podľa uznávaných francúzskych politológov by čo i len tichá podpora od Marine Le Pen znamenala pre Macrona koniec – neskrývaná oficiálna spolupráca a koalícia preto neprichádza ani do úvahy. Navyše, takáto koalícia by predstavovala stratu širokej podpory a prepad aj pre Marine Le Pen, a preto k tejto spolupráci dozaista nedôjde. Koalícia s NUPES je zaujímavá myšlienka – je pravdou, že niektorí členovia a poslanci Ensemble! ich považujú za rovnakých extrémistov ako Marine Le Pen. Avšak netreba zabúdať, že NUPES je koalícia viacerých strán – nikto netvrdí, že je potrebné pre Macrona získať si na svoju stranu všetkých. Stačí získať iba správny počet mandátov. To by bolo dokonca výhodnejšie ako konštantne balansovať medzi toľkými stranami, vystavovať sa ďalšej nestabilite a konfliktom. Okrem toho by sa tak mohol Macron „zbaviť“ potreby viesť rokovania s Mélanchonom, ktorý ochotný vlastne ani nie je a na pozvania do prezidentského paláca za seba posiela svoju stranícku dvojku. Myšlienka tejto koalície je o to viac zaujímavejšia z dôvodu spoločnej histórie Macrona a Socialistov. Prvá exekutívna funkcia Macrona bola na poste ministra hospodárstva vo vláde socialistického prezidenta Hollanda.[28][29]

Pokiaľ sa vrátime k myšlienke koalície s Republikánmi, dozaista dospejeme k otázke o ich odmietavej pozícii voči spolupráci s Macronom. Vyplýva to z viacerých skutočností – súčasný líder Jacob je na odchode a svojou odmietavou pozíciou možno iba čaká na skončenie straníckych procesov. Do vtedy bude vyjednávať a snažiť sa získať lepšiu východiskovú pozíciu pri rokovaniach pre ďalšieho straníckeho šéfa. Predsa len, čas hrá teraz v neprospech Macrona. Pravdepodobne je táto spolupráca len otázkou času – strany, členovia a poslanci sú si ideologicky blízki, v Macornovej vláde v minulosti sedeli viacerí Republikáni a bývalí republikánsky prezident Sarkozy vehementne podporoval Macrona v druhom kole prezidentských volieb. Je pravda, že strana je v súčasnosti sklamaná z volebného výsledku, čo sa možno aj odráža v ich sebavedomí a postoji, no oproti prezidentským voľbám v ktorých ich kandidát získal ledva 5% to nie je stále najhorší výsledok. Predošlý líder Republikánov Jean-François Copé volal po spolupráci s Macornom ešte pred druhým kolom volieb do Národného zhromaždenia. Hlavnou vnútrostraníckou úlohou a dilemou ktorú budú musieť Republikáni vyriešiť je skutočnosť, ako vládnuť s Macronom a zároveň sa nestať vazalskou stranou – a hoc sú si ideologicky blízki, nemôžu dopustiť, aby splynuli. To by znamenalo totiž, že by sa voliči mohli nadobro presunúť k Ensemble! A nevoliť blok s nízkou volebnou úspešnosťou. [30][31][32]

Rokovania budú náročné a koaličné vládnutie o to väčšmi – Macrona pravdepodobne čaká päť rokov hľadaní podpory, život v koalícii a nekončiace negociácie či kompromisy pri presadzovaní svojho programu a reforiem. Pokiaľ nedôjde k rýchlemu vyrokovaniu koalície, Francúzsko môže mať, vzhľadom na geopolitickú situáciu, recesiu, infláciu a potrebu zmien, obrovský problém. Samozrejme, Macron sa môže pokúsiť vládnuť a presadzovať návrhy zákonov aj bez koalície. Nepôjde však o „pohodlné“ vládnutie a bude si vyžadovať veľmi časté a široké rokovania a diskusie naprieč celým politickým spektrom a parlamentom. Avšak to neznamená, že to nemôže fungovať – aspoň približnú podobu ako by takéto vládnutie mohlo vyzerať nám ukázali udalosti posledných týždňov. Macron stále nemá koalíciu no vďaka porpore Le Penovej a Republikánov presadil finančný balíček určený na zmiernenie následkov inflácie a pomoc domácnostiam v hodnote 20.3 miliárd eur.[33] Jeho vláda taktiež prežila vyjadrenie nedôvery v parlamente, kedy ho v hlasovaní podržali Republikáni (zdržali sa) a prekvapivo aj Le Penová, ktorá tento pokus nazvala ľavičiarskou snahou o rozvrat Piatej Francúzskej republiky. Ako sa predpokladalo, dochádza k ideologickým rozbrojom medzi ľavičiarmi pod vedením Mélenchona a radikálnou pravicou Le Penovej, čím sa triešti opozícia a pre Macrona sa tak otvárajú nové možnosti. Otázne je však, ako na tieto kroky Le Penovej zareaguje verejnosť – budú to voliči považovať za vyššie opísanú tichú podporu a teda prepad ako Macrona, tak aj Le Penovej?[34]

Ďalšia alternatíva ktoré prichádza v tejto situácii do úvahy je využitie silnej pozície prezidenta vo francúzskom politickom systéme. V najtemnejších predstavách môže Macron vyhlásiť stav ohrozenia a vládnuť pomocou dekrétov. Trochu svetlejšiu alternatívu, v prípade nemožnosti politickej spolupráce, a teda neschopnosti presadiť dlhodobý program reforiem, vďaka ktorému by Francúzsko bolo ekonomicky konkurencieschopnejším a pripravené zvládnuť recesiu, predstavuje rozpustenie Národného zhromaždenia. Macron môže dúfať, že niekoľkomesačné politické boje po dvoch volebných kampaniach pomerne rýchlo vyčerpajú francúzsku verejnosť, ktorá sa prikloní na jeho stranu a bude schvaľovať rozpustenie Národného zhromaždenia a nové parlamentné voľby. Je avšak otázne, či by z nich nevzišla ešte horšia situácia.[35]

 

Comments are disabled.