Zosilnenie integračných procesov v rámci Európskej únie sa v súčasnej dobe javí ako neuskutočniteľná myšlienka, pričom pomýšľanie na federalizáciu EÚ väčšina analytikov a komentátorovkategorizuje ako utopistické a nereálne. Avšak konflikt na Ukrajine narušil nielen mier, ale aj koncepciu zavrhnutia vojny ako nástroja politiky na starom kontinente. Takáto udalosť prinútila dozaista aj najväčších idealistov a pacifistov zamyslieť sa nad obranyschopnosťou EÚ a nad jej budúcou pozíciou vo svete. Do popredia sa opäť dostáva téma bezpečnosti a v ruka v ruke s ňou aj myšlienka zintenzívnenia kooperácie medzi štátmi vo vojenskej oblasti. Navyše, po udelení statusu kandidátskych krajín Ukrajine a Moldavsku, je opäť na stole diskusia o rozširovaní EÚ. Tá môže v kontexte vojny opäť naštartovať hlbšie integračné procesy v EÚ a narušiť tak vyššie naznačenú dlhoročnú stagnáciu. Podľa názoru niektorých odborníkov môžeme byť v nasledujúcej dekáde svedkami vzniku spoločnej európskej armády. Ide o myšlienku, ktorú dlhodobo presadzuje Francúzsko no nedokázalo pre ňu nájsť v rámci EÚ partnera a podporu. To môže zmeniť Nemecko – po geopolitickom bode zlomu (nem. Zeitenwende) došlo v Nemecku aj k zmene myslenia v oblasti zahraničnej politiky a bezpečnosti.[1]V najbližších rokoch môže byť Berlín náchylnejší zmeniť svoju pozíciu vo vzťahu k myšlienke spoločnej európskej armády a povedať na ňu Francúzsko áno. Pre niektorých politikov a bezpečnostných analytikov predstavuje európska armáda správny krok pre zabezpečenie obranyschopnosti EÚ a udržania jej postavenia vo svete.
Európska armáda – prečo áno?
Ak by sme EÚ brali ako jeden celok, tak v hrubom porovnaní HDP by sa umiestnila na druhom mieste (15,3 triliónov dolárov) za prvým USA (20,95 triliónov dolárov) a pred treťou Čínou (14,7 triliónov dolárov).[2] Ide teda o obrovský, moderný a významný blok s výrazným podielom na nových svetových objavoch, technológiách a vede. A hoc je ekonomická sila EÚ a jej soft-power vo svete vychýrená, nemôžeme tvrdiť, že by sa to nejakým spôsobom výrazne prejavilo na jej obranyschopnosti či vojenskom potenciáli. Mnohé krajiny, ktoré sú členmi EÚ aj NATO, nedávajú na financovanie svojich ozbrojených síl dohodnuté 2% HDP,[3]pričom aj armády veľkých štátov ako Nemecko sú v žalostnom stave – zo 128 stíhačiek Eurofighter sú bojaschopné iba štyri kusy.[4] Niet divu, že následne Ruská federácia neberie EÚ vážne a odhodlá sa na vojenský útok voči Ukrajine.[5] Spoločná európska armáda by nielen zvýšila obranyschopnosť, ale aj odstrašujúcu schopnosť pred potenciálnym útočníkom, nakoľko sa niektorí lídri obávajú, že ruská ofenzíva nemusí skončiť len na Ukrajine. Taktiež by umožnila EÚ „menežovať“ svoj esenciálny geopriestor – to znamená prevencia konfliktom, v prípade potreby zasiahnuť a vynútiť mier a nenechať sa vydierať či zastrašovať.[6]
Je pravda, že množstvo krajín EÚ je zároveň aj členom NATO, ktoré má aktuálne 30 členov, pričom 21 z nich je súčasťou EÚ, a tým pádom by sme mohli túto otázku bezpečnosti považovať za vyriešenú – detto v kontexte nedávneho začatia procesu rozšírenia NATO o nových EÚ členov Švédska a Fínska. Vzhľadom na už spomínanú slabú kondíciuozbrojených síl niektorých štátov však dochádza k akejsi závislosti na USA. Navyše dochádza k strate schopnosti „manažovať“ svoj geopriestor a rovnako aj k strate rešpektu – EÚ je niektorými štátmi vnímaná ako vazal USA. Samozrejme nie je to pravdou, ale percepcia je v medzinárodných vzťahoch nesmierne dôležitá.[7] Azda najväčšou slabinou súčasného stavu je neistota plynúca z otáznej nasedenia-schopnosti techniky a vojakov v prípade, že by v potenciálnom konflikte z určitých dôvodov absentovala USA a štáty EÚ by tak boli nútené brániť sa samé. Spoločná armáda by túto slabinu značne zredukovala a umožnila by efektívne riadenie ozbrojených síl – nie na úrovni štátov, ale centrálne. Spoločná európska armáda by taktiež naplno odomkla potenciál obranyschopnosti vyplývajúci z Treaty on European Union (Maastrichtská zmluva), konkrétne Článok 42 Provision on the commonsecurity and defence policy, ktorý v siedmom bode hovorí o kolektívnej obrane.[8] V kontexte tejto debaty je zaujímavý aj a Článok 222 tej istej zmluvy – Solidarity clause, ktorý hovorí o obrane v prípade teroristického útoku či inej človekom úmyselne zavinenej katastrofy.[9] Vzhľadom na pomerne všeobecný jazyk by tento Článok mohol byť uplatnený aj v prípade, že by napríklad Rusko chcelo použiť svoju tradičnú stratégiu, a to využívanie separatistov, neoznačených vojakov či rôznych iných ozbrojených skupín bez jasne identifikovateľnej štátnej príslušnosti ako sú niektoré súkromné armády či žoldnieri.[10][11] K podobným udalostiam došlo či už na Kryme alebo v Sýrii. Rovnako netreba zabúdať ani na štátom organizovaný terorizmus – v prípade, že by vojenská akcia voči členovi EÚ bola takto označená, nič nebráni využitiu Článku 222.
Je európska armáda v praxi realizovateľná?
Myšlienka má samozrejme aj svojich odporcov a ako každú inú ideu, je potrebné ju vystaviť aj istej miere kritiky a skepticizmu. Spoločná európska armáda by pravdepodobne značne zvýšila obranyschopnosť ako aj jej akcieschopnosť EÚ, pričom by zabezpečila jej pozíciu vo svete a nemusela sa tak spoliehať len na soft-power a ekonomickú silu. EÚ by taktiež zredukovalasvoju závislosť na transatlantických spoločenstvách a tým aj neistotu spojenú s výsledkami volieb v USA – stačí si pripomenúť neistotu a nevypočítateľnosť prezidenta Trumpa, kvôli ktorému sa USA nejavilo vždy ako spoľahlivý partner. V súčasnej chvíli je však vo všeobecnosti myšlienka jednotnej armády vnímaná ako nerealizovateľná. Pre členské štáty je často problematické nájsť jasný konsenzus a konať jednotne v zahraničnej politike, čo vyplýva aj z rigidného systému, v ktorom každé rozhodnutie musí byť jednomyseľné. Štáty stále hľadia primárne na národné záujmy a nič nenaznačuje tomu, že by sa to mohlo v dohľadnej dobe dramaticky zmeniť. Rovnako nemôžeme pozorovať akúsi širšiu diskusiu ohľadom procesných zmien spomenutých vyššie, hoci by táto téma mohla byť do istej miery otvorená pristúpením nových krajín do EÚ. Napriek tomu by sa však myšlienka jednotnej armády presadzovala ťažko a jej inštitucionalizácia by bola značne komplikovaná a mala množstvo výziev. Vojna na Ukrajine je však po dlhej dobe udalosť, ktorá v krátkom čase zjednotila EÚ a nastolila spoločný postup. Možno tak vo výsledku dôjde k uplatneniu „starej politologickej poučky“, a to že politika a diplomacia je umenie možného.
