Dezinformácie sú fenoménom, ktorý v posledných dekádach čoraz viac hýbu svetom. Značným spôsobom ovplyvňujú dennodenný bežný život v podobe rôznych poplašných správ či podvodov, avšak významnú rolu hrajú aj v domácej a svetovej politike. V tomto smere sa stali doslova samostatnou a jedinečnou kategóriou. V prípade realizácie zahraničnej politiky sú pre určité štáty do istej miery aj kritickým elementom a nástrojom. Niet sa čomu diviť, svet je vďaka technologickému pokroku prepojenejší viac než kedykoľvek predtým a ani najuzavretejšie krajiny sveta nedokážu stopercentne zamedziť prieniku informácií. Verejná mienka a názory ľudí predstavujú kľúčový faktor, pričom ovplyvňujú správanie politikov a tak aj štátu samotného.
Informačná vojna – nástroj ruskej politiky
Význam informácií je, či už v dobe mieru alebo konfliktu, nepopierateľný. Pomáha štátnikom vládnuť, tvoriť a prijímať vhodné politiky ako aj rôzne bezpečnostné koncepcie. Generálom informácie slúžia na tvorbu stratégií a diplomati vďaka nim môžu viesť rokovania a identifikovať možnosti pre realizáciu štátnych záujmov. Bežní ľudia v našich demokratických končinách si na ich báze volia svojich zástupcov a ovplyvňujú tak vnútroštátne dianie, nakoľko sa politici snažia vyhovieť ich požiadavkám. Význam tohto aspektu si uvedomovali napríklad aj teoretici demokratického mieru, ktorí opísali, že pokiaľ štát má viesť nejakú politiku, v tomto prípade zahraničnú, je nutné pre ňu nájsť podporu zo strany domácej verejnosti. To platí dvojnásobne v prípade situácií, ktoré sú spojené s istou mierou kontroverzie akými sú napr. zavádzanie sankcií, či priame zapojenie do konfliktu, napr. prostredníctvom vojenskej intervencie.
Túto skutočnosť môžeme pozorovať aj v súčasnosti v spojení s konfliktom na Ukrajine. Rusko si uvedomuje, že vyššie opísaný jav je preňho kritický a to hneď v dvoch rovinách: Za prvé, hoc nie je demokraciou, je preň stále potrebné udržiavať istú názorovú líniu a presvedčenie domáceho obyvateľstva vo vzťahu k téme vojny na Ukrajine.[1] Tento stav dosahujú propagandou a cenzúrou, vďaka ktorej si zabezpečujú náklonnosť a sympatiám obyvateľov voči vojenskému napadnutiu Ukrajiny. Môžeme taktiež pozorovať, že pokiaľ je táto stránka dobre zvládnutá a podporená nacionalistickými a historickými mýtmi, nemusí sa vládnuca vrstva obávať ani nepokojov z prípadného poklesu životnej úrovne obyvateľov, ktoré sú zapríčinené sankciami alebo zvýšenými nákladmi štátneho rozpočtu v dôsledku vojny.[2] Za druhé, pokiaľ chce Rusko znížiť podporu pre Ukrajinu zo Západu, a dosiahnuť tak svoj zahraničnopolitický a vojenský cieľ, je pre Rusko nutné taktiež šíriť dezinformácie medzi obyvateľov západných krajín.[3] Zvyšuje tak potenciál, že sa tieto zmeny nálad obyvateľstva, respektíve verejná mienka, odrazia aj v (ne)ochote Západu rozširovať sankcie či poskytovať pomoc Ukrajine.
Prejavy a dôsledky dezinformačných kampaní
Na označenie aktivít opísaných v druhom bode sa často využíva aj pojem „hybridná hrozba“. Pod ňou rozumieme „súbor rôznych nátlakových a podvratných činností, konvenčných a nekonvenčných metód (napríklad diplomatických, vojenských, ekonomických a technologických), ktoré môžu rôzne štátne aj neštátne subjekty koordinovaným spôsobom využívať na to, aby dosiahli konkrétne ciele bez toho, aby formálne vyhlásili vojnu.“[4] Mierne odlišné vysvetlenie pojmu hybridná hrozba ponúka NBU, podľa ktorého sa tento pojem vzťahuje na činnosť vykonávanú štátnymi alebo neštátnymi subjektmi a jej cieľom je poškodiť cieľ ovplyvňovaním jeho rozhodovania na miestnej, regionálnej, štátnej alebo inštitucionálnej úrovni.[5] Že sa nejedná len o akúsi definičnú problematiku akadémie či inštitúcií, značí aj rozsiahla pozornosť a prostriedky vynakladané na vybudovanie, udržiavanie a využívanie takejto dezinformačnej infraštruktúry zo strany Ruska.[6] Tu následne ochotne používa na šírenie dezinformácií, s cieľom poškodzovať spoločnosti, ktoré vnímajú ako nepriateľské. Príkladom z nedávnej doby môže byť rozsiahla dezinformačná kampaň v súvislosti s ochorením COVID-19 a očkovaním proti nemu.[7] Keďže sa jednalo o tému s polarizačným potenciálom a vysokou popularitou, bola vhodným „cieľom“ pre dezinformačnú kampaň. Tá mala nielen ekonomické, ale aj spoločenské následky a rovnako spôsobila aj straty na ľudských životoch, pričom ešte viac prehĺbila rozdelenie spoločnosti. Druhým príkladom z prostredia svetovej politiky môže byť zasahovanie Ruska do vnútroštátnych záležitostí USA, konkrétne do volieb v roku 2016, kedy značne pomohli Trumpovi dostať sa na post prezidenta.[8] Treba podotknúť, že táto skutočnosť a jednotlivé dezinformácie sú pomerne dobre zdokumentované aj oficiálnymi štátnymi inštitúciami USA.[9] Trump ako prezident viedol voči Rusku pomerne benevolentnú politiku a do istej miery tak prispel k dnešnej situácií. Jeden zo škandálov, ktorý viedol k impeachmentu Trumpa v roku 2019 bol jeho telefonát s ukrajinským prezidentom, ktorému naznačil, že 400 mil. $ pomoc bude Ukrajine poskytnutá len pokiaľ pomôže Trumpovi získať diskreditačný materiál voči jeho politickým oponentom.[10]
Ako môžeme vidieť v článku, informácie hrajú v dnešnom svete významnú rolu, pričom nie sú už len doménou tradičných médií. Technologický pokrok, sociálne siete a túžba po alternatíve mimo mainstreamu priniesli do mediálneho prostredia chaos, ktorý sú schopné jednotlivé štáty využívať na dosahovanie svojich záujmov aj nekonvenčnými metódami. Túto skutočnosť si uvedomujú aj západní lídri a na nedávnom summite G7 jej venovali aj patričnú pozornosť a zasadili sa o zvýšenie bezpečnosti voči kyberútokom a dezinformáciam.[11] V novej epoche ľudstva sa bude vojna presúvať čím ďalej tým viac práve do kyberpriestoru a o jej výsledku sa môže rozhodnúť ešte pred prvým výstrelom. Aj z tohto dôvodu je naďalej nutné bojovať proti dezinformáciam, pričom je nevyhnutné odhaľovať a trestať ich pôvodcu, nakoľko neraz sú do týchto kampaní zapojení aj domáci aktéri.[12]
