Rozširovanie krajín západného Balkánu do európskych štruktúr je jednou z tém, o ktorých sa v rámci medzinárodnej politiky diskutuje už celé desaťročia. Na jednej strane sa Európska únia stále vyjadruje o silnom partnerstve a perspektíve členstva regiónu západného Balkánu, no na druhej strane sa môže zdať, že samotná integrácia je stále v nedohľadne.
Oficiálne vyslovenie podpory „európskej perspektívy“ pre partnerov západného Balkánu, je pre väčšinu lídrov EÚ oveľa jednoduchšie prezentovať, ako sa vyjadrovať o jeho rozširovaní. Faktom je, že každý štát sa od seba odlišuje už len v tom, že sa nachádza buď v inej fáze implementácie dohôd (Čierna Hora a Severné Macedónsko), alebo prístupové rokovania ani nezačali (Bosna a Hercegovina). V tomto prípade sa môže zdať, že otázka rozširovania západného Balkánu do EÚ je predmetom debaty každého summitu, no v realite sú to nenaplnené sľuby, ktoré sa tiahnu celé desaťročia.
Rozdielne krajiny – rozdielny prístup
Začiatok nového tisícročia priniesol aj nový prístup ku rozširovaniu Európskej únie. V roku 1999 začala EÚ proces stabilizácie (SAP), ktorý zastrešuje rámec pre vzťahy medzi EÚ a regionálnymi hráčmi, ako aj postupné zbližovanie krajín západného Balkánu s EÚ. Je založená na bilaterálnych zmluvných vzťahoch, finančnej pomoci, politickom dialógu, obchodných vzťahoch a regionálnej spolupráci.
V júli 2013 sa ako prvé stalo Chorvátsko členom EÚ z regiónu západného Balkánu. Čierna Hora spolu so Srbskom, ktoré v roku 2010 otvorili prístupové rokovania, očakávali, že v najbližších rokoch budú integrované do EÚ podobne ako Chorvátsko – ale realita bola komplikovanejšia. Spomenuté krajiny sa ocitli v „slepej uličke“ v rámci členstva v EÚ.
Región západného Balkánu predstavuje pomerne komplikovanú oblasť, vzhľadom na to, že v 90. rokoch minulého storočia sa všetky štáty ocitli v „bratovražednej vojne“ všetkých proti všetkým, čo so sebou prinieslo veľkú vlnu nestability v regióne.
Takmer každá z týchto krajín sa potyká s vysokou mierou korupcie, ktorá súvisí s porušovaním zásad právneho štátu, ktorú Únia primárne berie ako jednu zo svojich základných hodnôt. Ďalej je tu problematika vnútroštátnej politiky, kde viacero štátov sa ocitá v politickej kríze z dôvodu rozdielneho pohľadu smerovania danej krajiny do EÚ. Otázka Kosova, ktoré je takisto jednou z kandidátskych krajín EÚ, je problematická už len v tom, že viacero štátov z radov Únie jeho nezávislosť neuznáva. Severné Macedónsko, ktoré má vstúpiť v rámci „jedného balíka“ do Únie spolu s Albánskom, sa okrem iného potyká s nesúhlasom Bulharska, kvôli konfrontácií ohľadom spoločnej histórie, jazyka či identity štátu.
Bosna a Hercegovina v tomto prípade predstavuje len potenciálneho kandidáta EÚ. Neotvorili sa žiadne prístupové rokovania ani kapitoly. Dôvodom je, že ešte v roku 2008 krajina nedokázala implementovať kľúčové rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva a na druhej strane súčasná situácia v regióne došla do bodu, kedy sa vyostruje napätie v rámci odčlenenia Republiky Srbskej. Takisto aj prípad Srbska a Kosova poukazuje na krehkosť vzájomných vzťahoch, ktoré v podstate zabraňujú akémukoľvek rokovaniu o členstve v EÚ.
Je nutné dodať, že na integráciu štátov západného Balkánu sa treba dívať z viacerých perspektív. Čo ale môže pomôcť napredovať krajinám k zlepšeniu nie len ekonomickej ale aj politickej situácií, je práve občianska spoločnosť. Josep Borell, vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničnú politiku, pri svojej poslednej návšteve Balkánu dodal, že „zapojenie občianskej spoločnosti na západnom Balkáne pomáha budovať budúcnosť ich krajín ako súčasti európskej rodiny: únie demokracií riadených právnym štátom.“ [1]
Zmena rétoriky po udalostiach na Ukrajine?
Vojna na Ukrajine jasne ukázala, že bezpečnosť je kľúčovým prvkom, ktorý nemôžeme brať ako samozrejmosť. Bezpečnosť spolu so stabilitou a prosperitou vytvárajú „trio“ v otázke integrácie západného Balkánu do európskych štruktúr. Môžeme tvrdiť, že udalosti na Ukrajine, vyzvali európskych lídrov k tomu, aby sa jasne vyjadrili o význame krajín západného Balkánu pre Európsku úniu, ktoré už niekoľko desaťročí čakajú na otvorenie ďalších politických debát. Ukázalo sa však, že viacero členských štátov EÚ by bolo viac naklonených k prijatiu Ukrajiny, ako ktorejkoľvek krajiny západného Balkánu.
Nemecký kancelár, Olaf Scholz, v rámci stretnutia s albánskym premiérom, Edimom Ramom, výrazne zdôrazňoval, že „integrácia západného Balkánu do Európskej únie je veľmi dôležitá a jej realizácia je jednou z najväčších úloh EÚ.“[2]
Albánsky predseda vlády niekoľkokrát podotkol, že Albánsko je v „úzadí“ rokovaní o integrácií v rámci EÚ. Tým, že členské štáty Európskej únie sa dohodli na tom, že Albánsko môžu prijať len so Severným Macedónskom a nie oddelene, brzdí prístupové rokovania samotného Albánska. Problém je v tom, že spor medzi Bulharskom a Severným Macedónskom o spoločnej histórií či identite národa, nepriniesol žiadne nové vyhliadky pre možné riešenia.
Na čo ale mnohí analytici upriamili svoju pozornosť bol fakt, že Scholz tvrdil, že „intengračný proces pre nás neznamená, že ideme do Európy, ale skôr vybudujeme Albánsko so štandardmi EÚ, ktoré fungujú pre lepšiu budúcnosť“. [3]
Tu sa ukazuje, že debata o budúcnosti krajín západného Balkánu je naozaj „beh na dlhú trať“. Na jednej strane si Európska únia uvedomuje, že krajiny sú postupne demotivované z toho, že nenapredujú tak rýchlo, ako napríklad Chorvátsko v roku 2013. Na druhej strane je nutné dodať, že krajiny musia samostatne pracovať na tom, aby dokázali splniť kritériá pre vstup do EÚ. Avšak faktom je, že súčasná situácia na Ukrajine „nenahráva“ ďalšiemu rozširovaniu Únie práve o región, ktorý je komplikovaný a nesie so sebou nestabilitu a krehkosť voči vonkajším vplyvom.
