Zima, strach, hlad a neistota čo prinesie ďalší deň. Bezsenné noci a ohlušujúce ticho prerušované sirénou, streľbou a explóziami bombardovania. Snaha čo najrýchlejšie si zobrať to najcennejšie a vydať sa na útek pred vojnou. Tým šťastnejším sa podarí v preplnenom vlaku úspešne vyhnúť ruským jednotkám a prežiť. A to všetko len s nádejou, že ich na konci tejto strastiplnej cesty čaká bezpečné a teplé útočisko mimo ich domoviny. To všetko len aby zachránili životy seba a svojich blízkych.
Podobný osud postihol milióny ľudí, ktorí boli v dôsledku ruskej agresie nútení opustiť svoje domovy. Podľa štatistík OSN z polovice marca vojna vysídlila už vyše tri milióny utečencov, ktorí sa uchyľujú najmä do susedných štátov: Poľska (1,8 milióna utečencov), Maďarska (264 tisíc), Slovenska (213 tisíc), Moldavska (337 tisíc), Rumunska (460 tisíc).[1] Podľa hovorkyne OSN Williamsovej tvoria väčšinu utečencov ženy a deti, pričom na hraničných priechodoch niekedy čakajú aj 24 hodín. V niektorých prípadoch deti cestovali so vzdialenými príbuznými alebo rodinnými príslušníkmi, ktorí sa na Ukrajinu vrátili hneď potom čo deti dopravili do centier pre utečencov.[2]
Ľudia utekajúci pred vojnou majú právo požiadať v prijímajúcich krajinách o azyl a podľa medzinárodného práva nadobúdajú postavenie utečenca. Vzťahuje sa na nich Dohovor o právnom postavení utečencov OSN z roku 1951, ako aj doplňujúci Newyorský protokol z roku 1967. Oba upravujú právne postavenie utečencov, obsahujú ich práva a množstvo nástrojov na ich ochranu.[3] Vzhľadom na situáciu nie je pre utečencov potrebné mať všetky doklady (občiansky preukaz, pas), avšak pre zjednodušenie procesu sa odporúča, aby pri sebe mali aspoň lekársku dokumentáciu či rodný list. Status utečenca sa udeľuje ukrajinským občanom a ľuďom legálne žijúcim na Ukrajine, vrátane zahraničných študentov.[4]
V tejto náročnej situácií sa im snažia pomáhať prijímajúce štáty, EÚ a aj OSN. V prijímajúcich štátoch boli zriadené utečenecké centrá, ktoré ľuďom utekajúcim pred vojnou zabezpečujú ubytovanie, stravu, lekársku starostlivosť, sociálne zabezpečenie, vzdelávanie pre deti, či poskytujú právne poradenstvo a informácie o ďalších možnostiach cestovania. Mnohé krajiny taktiež zaviedli výnimky v opatreniach súvisiacimi s ochorením COVID-19.[5][6] EÚ po prvý raz pristúpila k aktivácií Dočasnej ochrannej direktívy (ang. Temporary Protection Directive),[7] ktorá umožňuje utečencom z Ukrajiny vstúpiť do ktoréhokoľvek štátu EÚ a zotrvať či pracovať v ňom po dobu troch rokov, a to bez nutnosti požiadať v danom štáte o azyl.[8] Medzi EÚ a Ukrajinou existuje od roku 2017 bezvízový styk, takže občania Ukrajiny môžu požiadať o azyl v akomkoľvek štáte EÚ. Komisia taktiež v balíku Cohesion’s Action for Refugees in Europe (CARE) sprístupnila členským štátom 10 miliárd eur na zvládnutie utečeneckej krízy.[9]
Bezpečnostná rada OSN je kvôli postaveniu Ruska, ktoré je stálym členom s právom veta, paralyzovaná. Navrhovanú rezolúciu USA, ktorá odsudzovala útok a žiadala stiahnutie ruských vojsk, napriek podpore väčšiny Bezpečnostnej rady Rusko vetovalo (za bolo 11 z 15 štátov).[10] Podobný text bol však schválený na Valnom zhromaždení v rámci prvého núdzového zasadnutia od roku 1997 (za bolo 141, proti len 5). Proti vojne sa vyjadril aj generálny tajomník OSN Gutteres a mnohé orgány OSN.[11] Gutteres navyše oznámil zriadenie pozície krízového koordinátora pre Ukrajinu a vyčlenil balík pomoci vo výške 40 miliónov dolárov (UN Central Emergency Response Fund).[12] Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov sa snaží na humanitárnu pomoc vyzbierať 1,7 miliárd dolárov.[13][14]
Obrovskou humanitárnou katastrofou nie je len utečenecká kríza, ale aj nemožnosť vytvoriť humanitárne koridory, ktorými by mohli byť evakuovaní civilisti z miest kde sa bojuje. Azda najťažší osud postihol mesto Mariupoľ, v ktorom od začiatku vojny došlo k vyše 2500 civilným obetiam, pričom na evakuáciu čaká 400 tisíc ľudí. Mesto navyše trpí neustálym bombardovaním a nedostatkom jedla, vody, liekov a elektriny.[15][16]
Podľa expertov môže dôjsť k celkovému vysídleniu vyše 7 miliónov ľudí, pričom má ísť o najväčšiu európsku humanitárnu krízu od deväťdesiatych rokov.[17]
