Rozšírenia Európskej únie v rokoch 2004 a 2007 predstavovali akési „balíky“ nových členských štátov. Rozšírenie v roku 2004 prijalo rekordných desať nových členských štátov a „európska pätnástka“ sa behom noci rozšírila na „európsku dvadsať päťku“. V roku 2007 získali členstvo dve nové krajiny. Týmto prístupom boli všetky novo integrované krajiny postavené na rovnakú úroveň. Žiaľ, prístupové rokovania Chorvátska postihli nepríjemnosti.
Slovinsko malo to šťastie, že sa dokázalo od Juhoslávie osamostatniť relatívne mierovou cestou. Navyše získalo prístup k moru a krajina preto mohla užívať výsady prímorských štátov. Jediná cesta na otvorené more viedla cez Piranský záliv. Ten však bol, vzhľadom na nešťastné členenie pobrežia, rozdelený iba na talianske a chorvátske pobrežné vody. Talianske pobrežné vody boli potvrdené už od konca druhej svetovej vojny, preto prípadná snaha o územné nároky smerom k Rímu nemohli uspieť. To bol dôvod, prečo Slovinci požadovali zmenu hraníc výlučne od Chorvátska. Západný Balkán po rozpade Juhoslávie ešte nebol zastabilizovaný a politický priestor na takéto nároky od bývalých federálnych partnerov bol preto veľký.
Prvé rokovania na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia stroskotali. V rovnakom duchu sa viedli aj bilaterálne rozhovory v roku 2001. V decembri 2008, kedy Európska komisia viedla prístupové rozhovory s Chorvátskom, sa preto Slovinci rozhodli využiť svoje právo veta a na desať mesiacov zablokovali rozhovory s Chorvátskom v trinástich kapitolách tzv. acquis. Touto cestou sa Ľubľana snažila vytvoriť politický nátlak na Záhreb a podmieniť zmenu hraníc v Piranskom zálive.
Situácia bola vyriešená poverením medzinárodného arbitrážneho súdu v Štokholme rozhodnúť v tomto spore. Rozhodnutie však malo padnúť až po skončení prístupových rokovaní s Chorvátskom, aby Slovinsko opäť nevyužilo svoje právo veta a situácia sa neopakovala. Celý tento spor len odzrkadľoval divokú situáciu v západnom Balkáne. Ďalší prípad, kedy jeden štát využíva svoje členstvo v EÚ ako nástroj na riešenie svojich bilaterálnych sporov, je Grécko vo vzťahu k Macedónsku.
Macedónsko podpísalo už v roku 1997 Dohodu o spolupráci s EÚ a v roku 2001 Stabilizačnú a asociačnú dohodu. Od roku 2005 má štatút kandidátskej krajiny. Integračný proces bol spomalený hlavne vnútorno-politickou situáciou v krajine, keď si Albánska menšina snažila zlepšiť svoje právne postavenie v unitárnej krajine. To bolo z časti vyriešené Ochridskou dohodou. Jeden z ďalších problémov, aj keď nie až tak závažný, ktorý krajinu prenasleduje už od jej vzniku, je bilaterálny spor s Gréckom o názov štátu.
Názov Macedónska podľa ústavy znie „Macedónska republika“, v Grécku sa však nachádzajú regióny s rovnakým názvom, a to: Západné Macedónsko, Stredné Macedónsko a Východné Macedónsko a Trácia. Spojené kráľovstvo a Francúzsko sa v prípade prijatia Macedónska do OSN v roku 1993 rozhodli pre šalamúnske riešenie a krajina bola prijatá pod názvom Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko (Former Yugoslav Republic of Macedonia; v skratke „F.Y.R.O.M.“). Keďže Grécko nenašlo pre svoju vec medzinárodnú podporu, siahlo po tvrdších opatreniach a na dobu 18 mesiacov malo vyhlásené obchodné embargo proti Macedónsku v rokoch 1994 až 1995. To bolo ukončené až podpisom bilaterálnej dohody v New Yorku, kedy sa Grécko zaviazalo uznať Macedónsko pod názvom F.Y.R.O.M. a súčasne Macedónsko sa zrieklo akýchkoľvek územných nárokov na Grécko ako aj angažovanosti v prospech macedónskej menšiny v Grécku. Ďalšie návrhy na zmenu názvu krajiny a ukončenie sporu boli odvtedy neúspešné a tento spor trvá doteraz, aj keď iba v latentnej podobe.
Slovinsko aj Grécko sú jasnými signálmi pre Brusel, že integrácia západného Balkánu, kde niektoré hraničné spory nie sú doteraz poriadne vyriešené, bude niekedy tvrdý oriešok. Je veľmi nepravdepodobné, že by sa v tomto regióne uskutočnilo hromadné rozšírenie podobné tomu v roku 2004, oveľa pravdepodobnejšie sa pôjde integráciou krajina po krajine. Tým sa riskuje vznik podobných situácii, kedy by mohli noví členovia únie využívať svoje nové mocenské postavenie voči susedným kandidátskym štátom na riešenie starých sporov.
Čierna Hora ako najperspektívnejšia krajina na to stať sa 29. členom únie má svoje hranice vyriešené a právne uznané, preto v časovom horizonte jej prijatia nehrozia podobné spory. Brusel sa však skepticky pozerá hlavne smerom k Belehradu a jeho sporov s Prištinou, a potom na Sarajevo, v tomto prípade berúc ohľad ako na jej vnútornú situáciu tak aj na jeho vzťahy s Belehradom. Dedičstvo občianskej vojny bude v regióne ešte dlho prítomné a to môže zbytočne spomaliť, možno aj ohroziť, európske integračné procesy.
