Kríza na Ukrajine, ktorá trvala od roku 2014, začala pomaly spadať do škatuľky „zamrznutého konfliktu“. Prekročením Rubikonu zo strany Ruska vyvrcholilo napätie v masívny ozbrojený konflikt – vojnu na európskom kontinente. Európa sa prebudila do temných dní, kde bola diplomacia doslova „zmietnutá zo stola“. Na medzinárodnom poli prestal fungovať mier a začal sa proces „nového svetového poriadku.
Vojna na Ukrajine zasiahla takmer celé európske spoločenstvo vrátane západného Balkánu. V súčasnosti sa región ocitol v pomyselnej slepej uličke medzi Ruskom a Západom, kde každý štát začína bilancovať svoje možnosti.
Západný Balkánu bol v posledných rokoch najviac zasiahnutý „Putinovým Ruskom“ v opozícii voči Európskej únii a Spojeným štátom. Na druhej strane geopolitické a ekonomické problémy robia z regiónu jednu z oblastí, ktoré sú obzvlášť citlivé na možné vážne dôsledky prebiehajúceho konfliktu.
Balkán v tomto prípade nie je jednotný proti ruskej agresii na Ukrajine. Treba dodať, že každý štát má iné vzťahy s Ruskom, ako aj so Západom. Niektoré krajiny sú členmi NATO alebo majú štatút kandidáta v rámci Európskej únie. Iní ešte ani nezačali rokovať o euroatlantických štruktúrach.
Nedá sa však povedať, že všetky krajiny chcú byť súčasťou západných štruktúr. Krajiny ako Srbsko alebo Bosna a Hercegovina, najmä keď hovoríme o Republike srbskej, majú silné väzby s Ruskou federáciou. Práve Srbsko najviac vyrovnáva svoju pozíciu, niekedy ju dokonca úplne ignoruje.
Srbská „hra na dve strany“
Prvý konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom, ktorý sa odohral v roku 2014 a ktorý bol podľa viacerých analytikov už „predohrou“ súčasnej vojny na Ukrajine, si Srbsko držalo silnú pozíciu na strane Ruska. Naproti tomu súčasná situácia na Ukrajine ukázala narušenie srbskej rovnováhy medzi Východom a Západom.
V prvých dňoch konfliktu prezident Vučič povedal, že „mier už nie je niečo, čo je implicitné [1]“. Vyzval Národnú bezpečnostnú radu na diskusiu o dôsledkoch zhoršujúcej sa situácie a dokonca vyzval všetkých srbských občanov, aby opustili Ukrajinu. Vynára sa však otázka, ako sa menia postoje Srbska v tomto konflikte.
Srbsko je jedinou balkánskou krajinou v tomto konflikte, ktorá má veľmi silné väzby s Ruskou federáciou z hľadiska histórie, kultúry a politiky. Netreba zabúdať na veľkú energetickú závislosť od Ruska, ktorá je väčšia ako v EÚ a na Západe všeobecne. Na druhej strane Srbsko má tradične dobré vzťahy s Ukrajinou. V otázke Kosova, podobne ako Rusko, Ukrajina takisto odmieta uznať ich nezávislosť.
Prezident Vučič jasne tvrdil, že „Srbsko stojí za mier a rešpektovanie medzinárodného práva – a tiež považuje za nesprávne porušovať územnú celistvosť akejkoľvek krajiny – ale neuvalí sankcie na Rusko, pretože chráni svoje vlastné záujmy[2].“
EÚ ako jeden zo strategických partnerov Srbska v rámci programu Európskej susedskej politiky, vyvinula veľký tlak na Srbsko, aby uznalo sankcie proti Rusku. S touto situáciou musí Srbsko opatrne rokovať svoje požiadavky, pretože v apríli 2022 čaká Srbsko až tri kolá volieb a to prezidentské, parlamentné a miestne voľby. V tomto prípade je to veľmi zložitá situácia pre Srbsko, ktoré si muselo definovať svoje záujmy pre budúce politické smerovanie.
Prieskum z roku 2021 [3] potvrdil, že až 83 % Srbov tvrdí, že považuje Rusko za priateľskú krajinu. Nasledovanie Bruselu by mohlo viesť nielen k ťažkej porážke Moskvy, ale aj k porážke Vučiča. Vyzerá to tak, že Srbsko si bude musieť udržať líniu s Ruskou federáciou, aby naplnilo očakávania svojich občanov.
Bilancovanie Bosny and Hercegoviny: pokyn z Belehradu
Situácia v Bosne a Hercegovine je od konca minulého roka veľmi kritická. Keď srbský prezident Milodar Dodik oznámil, že Republika Srbska požaduje odtrhnutie od Bosny a Hercegoviny, čím by došlo k porušeniu Daytonských dohôd, krajina sa ocitla v hlbokej kríze.
V tomto prípade EÚ posilnila jednotky EUROFOR, aby prispela k územnej celistvosti Bosny a Hercegoviny. Na druhej strane ide len o symbolické gesto, ktoré, žiaľ, neprispieva k zmierneniu napätia v Bosne a Hercegovine.
Okrem toho rozmiestnenie mierových síl EÚ ukazuje, že medzinárodná intervencia poskytuje ešte konkrétnejší obraz o miere znepokojenia. V tomto prípade je situácia pre Bosnu a Hercegovinu viac než kritická. Inými slovami, existuje obava, že Dodik využije všeobecný zmätok na odtrhnutie, no nie je jediný, kto by mohol byť v pokušení konať. Revíziu Daytonskej zmluvy už mesiace presadzuje aj Dragan Čovič, líder chorvátsko-bosnianskej nacionalistickej strany HDZ-BIH.
Dodik v tomto prípade čaká na „pokyn“ z Belehradu, ako situáciu riešiť.
Nestabilná Čierna Hora
Po páde Krivokapićovej vlády, ktorá bola prevažne prosrbsky orientovaná, nastala v Čiernej Hore opäť veľká politická kríza.
Prezident Čiernej Hory Milo Djukanovi, ktorý je zároveň predsedom najsilnejšej strany DPS, sa orientuje najmä na Západ. Odhaduje sa, že Djukanovič sa snaží dostať späť do „parlamentných lavíc“ v Čiernej Hore a znovu nastoliť svoju politiku. Bývalý premiér Zdravko Kivokapić, ktorý úzko spolupracoval so Srbskou pravoslávnou cirkvou a presadzoval hlbšie vzťahy so Srbskom, vyzval Rusko, aby sa vrátilo k diplomacii, ale agresiu priamo neodsúdil.
Pokusy Ruska ovplyvňovať vnútorné dianie v Čiernej Hore však nikdy neboli také závratné ako v Srbsku. Členstvo Čiernej Hory v NATO v roku 2017, ktorému predchádzal silný odpor Ruska, poukazuje na to, že viac ako polovica obyvateľstva je protiruská.
Aj keď sú obyvatelia aj prezident Djukanovič proeurópski, krajina, ako sme už spomenuli, sa momentálne nachádza vo veľkej politickej kríze, čo znamená, že sú vo svojich pozíciách opatrní, aby v krajinách neprinášali ďalšie napätie.
Obavy západného Balkánu sú možné v prípade ruskej invázie na Ukrajinu. Región predstavuje zmes kultúr, národov, či jazykov, ktorú ovplyvňujú najväčší aktéri svetovej politiky – Západ, Rusko, ale aj Čína.
V tejto chvíli je na stole niekoľko scenárov, ako sa môže konflikt skončiť. Čo je však takmer isté, je to, že sa to dotkne regiónu západného Balkánu. Balkánci môžu v tomto prípade len so zatajeným dychom čakať, kým Putin vojnu ukončí.
